V tom filme bolo tam všetko – filmárska zručnosť, empatia, silný príbeh, charizmatická hrdinka, žiaľ, aj jej smrť počas nakrúcania tohto filmu. Režisér Šulík stihol natočiť s pani Robinsonovou aspoň pár záberov, ale aj tie stoja za to.
Vidíme starú, životom unavenú žena vo svojom činžákovom byte kdesi v Bratislave. Ale tá žena je napriek svojmu veku a napriek všetkému, čo prežila v Osvienčime či Bergen-Belsene, stále svojím spôsobom krásna a vyžaruje z nej dôstojnosť. Netrpí žiadnou stareckou demenciou, všetko si pamätá, vníma, analyzuje, žasne, dokonca sa usiluje chápať a tolerovať. Pokojne hovorí o svojich 24 kilogramoch na konci vojny, spomenie, ako po návrate z koncentráku ako prvého na stanici stretne príslušníka POHG, ktorý strážil odsúvaných Židov. Zmieni aj svoj pokus o sebevraždu, keď po návrate do Žiliny zistí, že sa nič nezmenilo. Spomenie bitku v Osvienčime, po ktorej mala zlomenú chrbticu a smrť prvého dieťaťa vinou tohto zranenia...
Rozpráva pokojne, s nadhľadom, vyrovnane, ale pôsobí to neskutočne mrazivo. Naša história, naša krajina, naše hriechy a viny...
Generácia ľudí, ktorá zažila koncentráky, odchádza, vymiera. Vďaka za každý dokument, ktorý ešte zachytáva tieto príbehy. Teda aj za Šulíkov dokument aj za multimediálny projekt Fedora Gála – a hádam ešte vzniknú aj ďalšie podobné diela. Kým je čas.
Tento text ste mohli čítať len vďaka našim predplatiteľom. Pridajte sa k nim a predplaťte si .týždeň.