„Radosť písania pre peniaze je v tom, že človek má možnosť písať stále. Bieda je v tom, že písať musí, či už má alebo nemá náladu. Nie som zrejme prvá autorka, ktorá podotýka, že taká hlboko osobná činnosť stráca na príťažlivosti, keď ju treba robiť zárobkovo, deň čo deň. Skúsim pridať vôbec nie absurdnú analógiu: sex je fajn. Sex za peniaze je zrejme menej zábavný, morálne sa s ním ťažko vyrovnáva a psychicky neprospieva.“
Všetko, čo človek robí z povinnosti, klesá do tej málo žiaducej kategórie činností, ktorá sa u nás doma od nepamäti označovala vetou „To už by som radšej štopkala ponožky.“ Je opovážlivé predstaviť si, že v hitparáde popularity končí pod ponožkami ešte aj taká zdanlivo vzácna a inšpirovaná činnosť, ako je písanie?
Nuž, väčšina spisovateľov, na ktorých sa Guardian obrátil, sa vyznala z istej duševnej nepohody spojenej s písaním. Ešte najzmierlivejšia bola Američanka Joyce Carol Oatesová: písanie je pre tých, ktorí sa mu venujú, v podstate fyzická nevyhnutnosť.
K tomu, ako chutí písanie z povinnosti, by mali čo povedať aj iní, menej oslavovaní pisatelia. Novinári. Kreatívci. Bloggeri – ich šťastná (či nešťastná) menšina, čo bloguje pre príjem alebo v nádeji, že raz príjem príde. Úradníci, ktorí smolia odpovede na žiadosti.
No minimálne isté percento z nich by iste priznalo, že písanie chutí ešte aj vtedy, keď sa písať musí a nechce. Že človek prepne na „písací režim“ a raduje sa z procesu písania asi tak, ako keď sa telo atléta teší z behu po dráhe bez ohľadu na to, na ktorom mieste napokon skončí. Napokon, aj to príslovečné štopkanie ponožiek môže byť paráda. Keď sa nad predratou pätou vydarí pekná mriežka a štopkačka sa chvíľu cíti skoro ako textilná výtvarníčka.
Mimochodom, ľudí, ktorí pravidelne štopkajú ponožky, je štatisticky omnoho menej ako tých, ktorí pravidelne píšu. Možno by sa dala spraviť anketa, prečo to robia, aké to je a či sa to v dnešných časoch ešte oplatí.
Tento text ste mohli čítať len vďaka našim predplatiteľom. Pridajte sa k nim a predplaťte si .týždeň.