Pojem „národnostná menšina“ sa v trojuholníku medzi Bratislavou, Kyjevom a Prištinou natoľko sprofanoval, natoľko stotožnil s čímsi militantným, že si jeho prijateľný obsah azda ani nedokážeme predstaviť. A to je škoda. Európska federácia Maisons de Pays ukazuje, že sa to dá. Ukazuje, že menšina, to nie je iba množina frustrovaných jedincov, ktorí si zo svojej kmeňovej príslušnosti urobili koncesovanú živnosť.
Na tento výlet ma pred ôsmimi rokmi nalákal kamarát, skvelý karikaturista a rusínsky národný buditeľ z Prešova Fedor Vico. Sedel som ako hosť tretieho kongresu Maisons de Pays v talianskom Cividale del Friuli, počúval ponosy delegátov a sám seba sa pýtal, o čo tu ide. O akademickú dišputu národných buditeľov, ktorí majú 150-ročný sklz: trebárs oproti našim Štúrovcom? O užitočnú (avšak obavám sa, že márnu) snahu v globalizovanom svete zachovať ohrozené jazyky a kultúru Piemonťanov, Baskov, Rusínov a iných národov bez vlastného štátu? Alebo o embryonálne štádium budúcich Radovanov Karadžičov a Ramušov Haradinajov? Koncept tak trochu inej, paralelnej Európskej únie sa zrodil v roku 1987 vo francúzskom Provensálsku. Duchovným otcom federácie je bývalý učiteľ okcitánčiny Marcel Meaufront: starší muž kypiaci energiou s mohutnou šticou bielych vlasov. Ako úprimne priznáva, po mnohých rokoch zachraňovania svojho jazyka pochopil, že ak má niečo dosiahnuť, musí spojiť všetky ohrozené „kultúrne komunity“ (trpkou balkánskou skúsenosťou presiaknutému slovíčku „národ“ sa federácia dôsledne vyhýba) v Európe. A je ich požehnane...
Federácia zatiaľ združuje 36 z odhadovaného počtu 150 až 200 ohrozených „kultúrnych komunít“ v Európe. Háji ich záujmy, a napríklad – zdanlivo paradoxne – z dotácií tej skutočnej Európskej únie vydáva multilingválneho sprievodcu, kde každá komunita dostane možnosť publikovať o sebe text v rozsahu jednej strany.
Marcel Meaufront ani nemusí nejako zvlášť zdôrazňovať, že jeho cieľom nie je úradnícka superštruktúra na spôsob EÚ. Je to jasné. Marcel pracuje dobrovoľne, takisto ako jeho dvaja spolupracovníci. Zatiaľ nemajú ani počítač. Aby dotácia EU na multilingválneho sprievodcu nevyšla navnivoč, treba projekt dofinancovať. Inými slovami: každá z tridsiatich komunít si musí vopred zaplatiť tridsať výtlačkov, a naviac zaplatiť poštovné.
A predsa! Organizácia spojených národností, ako som si ju nazval, má svoj nesporný význam. Veď kde inde by sa mohli stretnúť trebárs Bask s Rusínom? Po večeri nasleduje zoznamovací rituál. Sicílčan vysvetľuje, že kedysi mala ich organizácia politické ambícíe, dnes má iba ciele kultúrne (potlesk). Sardínčan objasňuje metódy, akými sa tam u nich bojuje za záchranu vymierajúceho jazyka – vydávajú detské komiksy v sardínčine (rozpačitý potlesk). Bretonec začína svoj preslov tvrdením, že v Bretónsku je zakázané hovoriť po bretónsky už od Veľkej francúzskej revolúcie v roku 1789, dnes sa ale v tomto jazyku vyučuje na tamojších školách (spontánny potlesk). Delegácia Slezanov rezolútne požaduje uznanie slezského národa v Poľsku a autonómiu v rámci budúcej Európy regiónov (bojazlivý potlesk). Cornwallskú „kultúrnu komunitu“ z juhozápadného cípu Veľkej Británie reprezentuje chlapík s ryšavou bradou: nič nehovorí a väčšinu konferencie prespí. Ktorí národný buditeľ ho zobudí?
Tento text ste mohli čítať len vďaka našim predplatiteľom. Pridajte sa k nim a predplaťte si .týždeň.