„Serjožka odišiel do neba za Vasiľom,“ hovorí mi Marián.
V piatok večer si Sergej Hudák dal za pohár vodky a išiel spať. Keď sa v sobotu ráno zobudil, neveril vlastným očiam: všade je plno svetla, pri jeho posteli stojí veselý Vasiľ Turok, otvára mohutné náručie a svojho milovaného študenta a herca s otcovským úsmevom víta...
Aspoň ja si predstavujem, že to bolo tak.
Hoci ja o tom určite nerozhodujem, zdá sa mi, že Sergej Hudák (1964-2009) odišiel za Vasiľom Turokom, dramaturgom, prekladateľom a „otcom“ Duchnovičovcov rovno do neba. Bol citlivým a láskavým človekom a geniálnym hercom. Takým hercom, ktorý vlastne nikdy nehral. Vždy to bol on. Neprezliekal si role ako kabáty. Námatkovo si naňho spomínam ako na jednu zo stratených existencií v Orchestri Titanic, vidím ho v Ujovi Váňovi, v Donovi Quijotovi (hral tam osla), v Revízorovi. Posledne som ho videl na premiére Gorkého hry Na dne. Na javisku bol vždy hrozne srandovný a strašne smutný. Naraz. Smial sa a plakal.
Mimo divadla bol plachý, citlivý, neistý sám sebou. Ale zároveň veľmi láskavý a priateľský.
Krásny a dobrý človek, ktorému sa nežilo ľahko. Padal a znovu vstával. A znovu padal. A znovu vstával. Až nakoniec išiel spať.
„Neuniesol toľko tiaže - spievať, letieť, milovať...“
Za Serjožom mi je smutno. Aj za Vasiľom, ktorý ho o pár rokov predstihol.
Keď najbližšie pôjdem do Prešova, zastavím sa najprv vo Vasiľovej krčme, dám si poldeci vodky a budem spomínať na Sergeja, veľkého herca a skvelého človeka, ktorý zaspal na zemi a zobudil sa v nebi.
Nech ho Pán Boh vovedie do svojej slávy!
Tento text ste mohli čítať len vďaka našim predplatiteľom. Pridajte sa k nim a predplaťte si .týždeň.