Napríklad ten šofér trolejbusu, ktorým som sa dnes viezol domov z redakcie: so svojim vozidlom manévroval ako s obrneným transportérom počas ostrého boja. Akoby si vôbec neuvedomoval, že vezie obyčajných civilov - zrýchľoval, brzdil a na všetkých šoférov okolo seba hlasito nadával. Výraz jeho tváre hovoril toto: "Prašivý život a hnusná práca, ktorú musím robiť za pár po...ných korún! Veď ja sa na to všetko môžem vy...ať!"
Keby Turci zostali na Ponikách dlhšie, možno by sa náš anonymný šofér niečo podučil od svojho istanbulského kolegu, ktorý ma viezol včera v noci na letisko. Vyzdvihoval cestujúcich v jednodlivých hoteloch, pričom sa musel krútiť v úzkych uličkách často plných ľudí. Hostia viackrát neboli pripravení a tak musel čakať. Napriek tomu nestrácal dobrú náladu, spieval si s rádiom a hoci po anglicky vedel len pár slov, neustále sa snažil komunikovať s nami, zahraničnými cestujúcimi.
BEZ VÁS SA NEPOHNEME
Pridajte sa do komunity predplatiteľov, ktorí pohnú Slovenskom a prečítajte si odomknutú verziu tohto článku.