Desať rokov som intenzívne jazdil do Kosova, zaznamenával vojnu, návrat utečencov do vypálených domov, vykopávanie hrobov, identifikáciu tiel nezvestných – Albáncov, Srbov aj iných. Ale aj obnovu krajiny, stavebný boom, balkánske zvyklosti či komickú amerikanizáciu (nejde len o bulvár či sochu Billa Clintona). Časť z toho je v sekcii „fotografie“ na tejto webstránke. Videl som potom nezabíjanie ako najväčší z malých možných úspechov. Kosovo sa stalo mojím druhým domovom, tú podivne temnú a zároveň farebnú krajinu som si obľúbil. Stálo ma to často nepochopenie blízkych a kolegov. V lepšom prípade to považovali za únavné, v horšom za úchylku. A nijaké slová, nijaké fotografie, nijaké reportáže (urobil som ich desiatky) nemohli do hĺbky vyjadriť súznenie s týmto fliačikom zeme veľkým ako tretina Slovenska.
BEZ VÁS SA NEPOHNEME
Pridajte sa do komunity predplatiteľov, ktorí pohnú Slovenskom a prečítajte si odomknutú verziu tohto článku.