Koniec regulácie nájmov? Asi nie

„Ako je možné, že sa s tým desať rokov nepohlo?“ rozhorčoval sa denník Národná obroda v roku 2001 nad tým, že štát stále nevyriešil náhradné bývanie pre regulovaných nájomníkov. V roku 2009 môžeme k súčtu premrhaných rokov spokojne pridať takmer ďalšiu dekádu. 

Ignorácia problému, s ktorým nepohla žiadna ponovembrová vláda, len poukazuje na skutočné zmýšľanie tunajších politických elít: zásady demokracie sa plnia vtedy, ak vyhovujú a ak sa preň nájdu voľné zdroje v rozpočte. Ak sa zdroje a vôľa riešiť problém nenájdu, tak sa pokojne siahne aj na ústavné práva majiteľov nehnuteľností, ktorým kedysi majetok zhabal totalitný režim. Dnes majú síce svoj majetok naspäť, no nemôžu s ním slobodne narábať, pretože spolu s majetkom získali aj „sociálne odkázaných“ nájomníkov. 

Nechceme riešiť jednu nespravodlivosť vytváraním druhej, to je dnešný postoj Roberta Fica. Lenže konateľ krivdy je v oboch prípadoch štát. Katarziu neprinieslo ani septembrové uznesenie vlády, podľa ktorého majú ministerstvá výstavby a financií pripraviť návrhy zákonov na riešenie problému s nájomníkmi do konca roku 2010. Vládne uznesenie navrhuje problémovým nájomníkom postaviť náhradné byty. Či na ne budú peniaze, však nie je isté.

Socialistickí plánovači sa o väčšinu ľudí postarali sídliskovou výstavbou, a nájomcovia panelákových bytov si po roku 1989 mohli odkúpiť byty za zostatkové ceny do osobného vlastníctva. Situácia nájomníkov obývajúcich staré znárodnené byty zaváňala problémom a pripomínala mínové pole. 

Reštitučný zákon vrátil majetky pôvodným majiteľom, no už pri jeho príprave sa vedelo, že byty sa vrátia aj s nájomníkmi, ktorých nie je kam vysťahovať. Voľných bytov v tom čase na trhu nebolo. Bola to dôležitá otázka, ktorú mal štát vyriešiť už v začiatkoch slobodného kapitalistického fungovania. „Bola to doba, v ktorej sme museli riešiť dôležitejšie veci,“ tvrdil Ján Čarnogurský, ktorý viedol vládu začiatkom deväťdesiatych rokov. V čase transformácie ekonomiky teda riešenie nájomníkov v reštituovaných bytov nebolo prioritou, išlo o príliš marginálny problém a nezaujímavú skupinu ľudí. Odvtedy si Slovensko pred sebou už len tlačí balvan, ktorý sa nezmyselne nabaľuje o potenciálne pokuty zo Štrasburgu. Tie môžu riešenie kruto predražiť. 

K ochrane nájomníkov sa po prijatí reštitučného zákona prijala desaťročná ochranná lehota. Počas nej majiteľ reštituovaného majetku musel rešpektovať nájomníka a nezvyšovať mu nájomné. Čas sa mal využiť na hľadanie náhradných riešení, no zabudlo sa na ne a termín dávno vypršal.   

A tak sa jediným riešením problému stalo pre všetky vlády odďaľovanie konečného riešenia a čakanie na to, že to urobí dakto iný. V roku 2007, keď poslankyne za HZDS oddialili dereguláciu nájomného do roku 2010 – a dnes je tento termín fakticky ešte ďalej –, bol oddialením iných pokusov ešte z roku 2005.