November 2009

Naliehavá potreba je to o to viac, že v čase dezilúzie a krízy silnejú pokušenia opustiť nastúpenú cestu slobody. Šíri sa neúcta k inštitúciám, na ktorých stojí slobodná spoločnosť a ktorých existenciu demokratická ústava predpokladá; mnohým sa zdajú neefektívne, mnohým dokonca zbytočné pri riešení prítomných problémov.

Podporte túto kampaň tu: November 2009

.dvadsať rokov: zisky a straty
Aká je skutočná váha dôvodov na dnešnú dezilúziu a ako ďaleko v nej môžeme zájsť, kým nezabudneme na naše pôvodné nádeje a predsavzatia?
Porovnajme náš dnešný stav s podmienkami, v ktorých väčšina obyvateľov musela žiť pred rokom 1989. Mnohé sa, nepochybne, zmenilo a mnohé z toho sa zmenilo natrvalo. Naša krajina už nie je tou krajinou, v ktorej boli disidenti perzekvovaní, v ktorej nemohla existovať legálna opozícia, nezávislosť súdov, v ktorej boli voľby len fraškou zohranou za účelom potvrdenia vlády jednej strany. Naša ústava neobsahuje stranícky monopol. Každý môže slobodne vyznávať svoje náboženstvo alebo nevyznávať žiadne. Podľa zákona môžeme slobodne ekonomicky podnikať. Vo všeobecnosti sa rešpektujú zásady politického pluralizmu, nezávislosti súdov a trhovej ekonomiky. Základy demokratickej ústavy boli položené a dodnes sú v platnosti.
Ale nie všetko sa zmenilo nevyhnutne k lepšiemu. Za úspechom v určitých oblastiach sa neraz skrývajú straty v iných.
Slobodu neraz sprevádza osamelosť; ekonomické výkyvy môžu viesť k narušeniu vzťahov medzi ľuďmi, môžu viesť k subjektívnym pocitom vykorenenosti, úzkosti, straty identity. Tieto javy neslobodno brať na ľahkú váhu – a to tak pre ne samé, ako aj pre dôsledky, ktoré prinášajú. Mnohé problémy nezmizli so zavedením demokracie a nezmiznú ani so zvyšujúcou sa životnou úrovňou, ani s opakovanými slobodnými voľbami. Aj slobodná spoločnosť má svojich nepriateľov, ideologických extrémistov a fanatikov, kriminálne spodné prúdy a pokušenia, voči ktorým nikto z nás nie je dokonale imúnny.

.rezignácia a populizmus
Dnešná spoločenská a politická atmosféra je naozaj preniknutá pocitom odcudzenia, nedôvery, ba – čo je ešte znepokojivejšie – rastúcej nenávisti. Táto atmosféra ostro kontrastuje s družnou a optimistickou atmosférou na prelome rokov 1989-90. Zdá sa, že niektoré pretrvávajúce problémy sa žiadnej ponovembrovej politickej reprezentácii nepodarilo vyriešiť, alebo na to chýbala – a naďalej chýba – vôľa.
Nekultúra prejavujúca sa v politike je aj príznakom, že demokratické inštitúcie prestávajú fungovať, že zlyháva proces výberu politických elít, a signalizuje to aj neúctu k inštitúciám, bez ktorých sú pojmy ako „sloboda“, „demokracia“ alebo „ľudské práva“ len abstraktnými špekuláciami.
Populistické útoky sa stupňujú proti parlamentu aj proti celému systému výberu politickej reprezentácie – nie je to kritika fyzických osôb, ktoré obsadili politické a právne inštitúcie, ale spochybňovanie základného zmyslu demokratických inštitúcií a procedúr.
Problémy sa týkajú aj výkonných zložiek moci. Štátna administratíva kontroluje prostriedky, s ktorými nedokáže prehľadne ani zmysluplne nakladať. Posty v rezortoch sa už neobsadzujú so zreteľom na vecné problémy, ktoré  treba riešiť, napríklad v oblasti školstva, zdravotníctva, dopravy alebo vnútornej bezpečnosti; obsadzujú sa na to, aby boli zabezpečené partikulárne záujmy nečitateľných skupín nečitateľným prerozdeľovaním disponibilných zdrojov. Stranícka príslušnosť tu hrá len obmedzenú úlohu a ideologické proklamácie sú len účelovým divadlom.  
Určite nie je náhoda ani to, že v tom istom čase zaznamenávame aj morálnu krízu nášho súdnictva a mocenské nabúravanie jeho nezávislosti. To znamená viac než len nahrávanie kriminalite. Znamená to podkopávanie základov právneho štátu, to jest aj našej elementárnej bezpečnosti, aj našich práv a slobôd, spolu s ich nevyhnutnýmu morálnym základom, ktorý sa stráca, len čo mizne istota občanov, že sa môžu spoľahnúť na platnosť a vymožiteľnosť zákona. Stráca sa občianska odvaha, ochota zastať sa slabších, schopnosť združovať sa a vyslovovať svoje potreby a požiadavky. Namiesto toho nastupuje cynizmus, ktorý môže veľmi ľahko vyústiť do volania po „silnej ruke“ a po odmietnutí ústavných princípov, ktorých platnosť sme až doteraz pokladali príliš často za samozrejmú.

.morálka, kultúra a vzdelanie
Rovnako nie je náhoda, že v tom istom období musíme konštatovať zrýchľujúci sa úpadok celej vzdelávacej sústavy – od jej základnej až po elitnú úroveň. Elitná úroveň sama vlastne prestáva či už prestala existovať. Tento úpadok sa v poslednom čase mení na viditeľnú akútnu krízu. Pripravuje sa tak nástup generácie, ktorá bude síce dobre vybavená mobilnými telefónmi a počítačovými technológiami, no po stránke kultúry a morálneho vybavenia na život bude zúfalo podvyživená. Bude to generácia technologicky vybavených barbarov.
Kultúrnu spustnutosť politických reprezentácií môžeme však sledovať už dnes, takpovediac v akcii. Korupcia prestala byť niečím, čo treba skrývať, naopak, v mnohých prípadoch sa prezentuje ako príklad „pragmatizmu“. Počúvame o tom, že politik vraj nesmie byť morálny viac, než je prospešné, pričom zväčša nie je jasné, na čí prospech sa tým myslí. Je treba konštatovať v súlade s pocitom nespočetných poctivých občanov – bez ohľadu na to, či ich sympatie patria k politickej „pravici“, „ľavici“ či „alternatívam“: v našej krajine prestáva existovať zodpovedná politická elita; chrapúnstvo sa stáva normou a odvolanie sa na poctivosť sa pokladá za znak slabosti, nepraktickej povahy, naivity alebo dokonca pokrytectva.