Podľa kolegov je to zábavný, politicky nekorektný a ľudsky milý človek. Fajn, povedal som si. Možno sa mýlim. A prečítal som si názory pána Jerofejeva ešte raz. Intenzívny dojem, že je to pózér a cynik ma však neopustil. Vysvetlím.
Predovšetkým, som nanajvýš ostražitý, ak mi nejaký Rus so súcitom vychovávateľa voči chovancovi ústavu hovorí, že strácam „východnú nohu“ alebo „niečo z východnej mentality“. Čo to je, tá noha a mentalita? Ak pod tým mám chápať bodrú žoviálnosť ožranov, čo je najčastejší prípad, tak to radšej ostať jednonohý. Ak, naopak, mám za tými otravne často sa opakujúcimi floskulami vidieť nedozierne hĺbky východnej duše, ktorú (my) povrchní, v konzume utopení Európania (ozaj, vy Rusi ste Aziati?) nie a nie pochopiť, tak poviem iba jedno: ďakujem, je skvelé o tej duši (nohe, mentalite) čítať v Dostojevského románoch. Nič viac z nej však k šťastiu nepotrebujem. Vyjasňoval som si to tento rok na jar aj v istej kišiňovskej krčme s moldavským spisovateľom Lorčenkovom, uctievačom Lukašenka („Bielorusko je slobodnejšie ako štáty Západu“), ktorého po rusky písané knihy vychádzajú v obrovských nákladoch a ktorý sa živí okrem iného tým, že pomáha voziť ruských zbohatlíkov (pardon, turistov) na turecké pláže.
BEZ VÁS SA NEPOHNEME
Pridajte sa do komunity predplatiteľov, ktorí pohnú Slovenskom a prečítajte si odomknutú verziu tohto článku.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.