Precestoval som kus sveta, no v slovenskej base som sa ocitol prvýkrát. Môj kamarát – hovorme mu Róbert – podľa slovenských súdov spáchal čosi obzvlášť ohavné, čomu neverím, o to však teraz nejde. Návšteva kamaráta v base, ak ste čosi také nezažili, je dobrá cesta k pokore a pokániu. Pretože čokoľvek si tam všimnite, vždy si môžete povedať „ja sa vrátim o chvíľu na slobodu, on nie.“ A nejde iba o to, že kamarát, ktorého si pamätáte ako muža s čiernymi vlasmi sťaby havran (farbil si ich) je dnes šedivý ako vy. A nejde ani o to, že nosí väzenský mundúr, razí z neho lacná kolínska a hovorí vám s náznakom hrdosti o svojej slobode, ktorá má podobu „pätnásť metrov dopredu, pätnásť dozadu“ – pričom iní spoluväzni nemajú ani také výsady. Róbert je však kultúrny referent, či ako sa to tu volá, pekne kreslí, a tvoril väzenský časopis.
BEZ VÁS SA NEPOHNEME
Pridajte sa do komunity predplatiteľov, ktorí pohnú Slovenskom a prečítajte si odomknutú verziu tohto článku.