Obraz a bolesť

Najkrajšie veci sú neokázalé, pominuteľné. Tisíckrát som si to overil. A nemusím to nikomu dokazovať. Ani vysvetľovať. Považujem však za veľké nepochopenie (aj keď, určite, dobre mienené), že niektoré správy našich médií o aktuálnom ročníku súťaže World Press Photo, kde sa počet fotografií z celého sveta blíži k nepredstaviteľnému číslu 100.000 (slovom: stotisíc) použili slovné spojenie „najkrajšie fotografie sveta“. Preboha, čo môže byť pekné na záberoch zabíjania, utrpenia, hrôz? Nie, to nie sú najkrajšie fotky. Ak, tak možno najlepšie, najsilnejšie. Čo však znamená akékoľvek „naj“ v prípade novinárskych fotografií? Veď je to absurdné, nejde o šport; nemerajú sa na metre a sekundy. Vážim si, že ma viackrát pozvali do poroty súťaže Czech Press Photo. Zažil som s kolegami hádky, spory a diskusie. Boli produktívne  - tak sa to hovorí? Čert však vezmi súťaženie!

V nedeľu sa ma na besede počas koncertu Hráme pre Haiti opýtal pred plnou sálou divákov Juraj Kušnierik zásadnú, no práve preto na dreň otesanú, jednoduchú otázku. Prečo vlastne jazdíš do krajín ako je Afganistan, Pakistan, Haiti? Štefan Hríb ma dokonca vyzýva, aby som sa trochu zastavil. Dobre, zastavím sa. Nuž, prečo teda? Má nejaký zmysel „hromadiť“ ďalšie obrazy hrôz, keď sú ich plné televízie, noviny, internet? Odpoviem inak, ja sa zameriavam na živých, na tých, čo prežili. Sám sa čudujem, ako som Jurajovi pohotovo odpovedal. Pretože na to, aby človek niečo robil – aspoň ja v to verím – by to mal robiť z presvedčenia. Alebo si to vnútorne zdôvodniť, čo nemusí byť nevyhnutne to isté. Niektoré veci, skúsenosti sú neprenosné, nedajú sa tlmočiť. Myslím si, že len tak „lážoplážo“ jazdiť po hrôzach sveta  a „cvakať“ by človek bez silnej vnútornej motivácie nevydržal dlho. Prachy ani sláva tou motiváciou nie sú.