V hymnickom sebaspytovaní veľmi rýchlo narážam na plytčinu: slovenská hymna vo mne skoro nikdy nevzbudzuje žiadne - teda ani patriotické - pocity. "Skoro nikdy" znamená, že niekedy aj áno. To áno je v mojom prípade po vyhratom hokejovom zápase a extrapolujúc túto skúsenosť ďalej uvažujem, že by to tak bolo asi aj po vyhratom zápase v hádzanej či vo vodnom póle a možno aj po víťazstve vo vzpieraní alebo v ľahkej atletike.
Ďalšia vec: nie som veľmi schopný vžiť sa do kože patriotov, ktorí v hymne, štátnom znaku, či v zástave vidia nejaký hlboký, uctievania hodný symbol. Pozor, nemyslím tým Slotu, Belousovovú ani Rafaja, voči ktorým cítim len opovrhnutie, ale ľudí, ktorí ten vlastenecký pocit majú a ja viem, že to myslia vážne a aj preto si ich vážim.
Za to, že som Slovák sa nehanbím, ale doteraz som nepochopil, prečo by som mal na to byť hrdý.
Ďalšia vec: nie som veľmi schopný vžiť sa do kože patriotov, ktorí v hymne, štátnom znaku, či v zástave vidia nejaký hlboký, uctievania hodný symbol. Pozor, nemyslím tým Slotu, Belousovovú ani Rafaja, voči ktorým cítim len opovrhnutie, ale ľudí, ktorí ten vlastenecký pocit majú a ja viem, že to myslia vážne a aj preto si ich vážim.
Za to, že som Slovák sa nehanbím, ale doteraz som nepochopil, prečo by som mal na to byť hrdý.
BEZ VÁS SA NEPOHNEME
Pridajte sa do komunity predplatiteľov, ktorí pohnú Slovenskom a prečítajte si odomknutú verziu tohto článku.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.