Žijeme vo vizuálnej dobe. Všetci sme obklopení obrazmi a všetci obrazy vytvárame. Fotenie sa stalo potvrdením existencie a náhradou spomienky. Odfotením končí potreba vstrebať a pochopiť. Iba máločo je pre fotografa fascinujúcejšie a deprimujúcejšie zároveň, ako pozorovať v Louvri ľudí, ktorí sa snažia zachytiť kompaktom Monu Lisu, visiacu meter od nich.
Objem nudných, slabších či mizerných fotografií vznikajúcich v každom okamžiku je omračujúci. Ak si pozriete trebárs otvorenie Olympiády, uvidíte nepretržité staccato nezmyselného blýskania v hľadisku, ktoré môže osvetliť najviac hlavu iných divákov tak päť až desať radov pred ním. Energia, ktorá stačí na prevádzku menšej fabriky, gigabajty informácií o ničom a pre nikoho. Ak však na jednom mieste fotí 1000 ľudí a každý z nich urobí 100 fotiek nie je možné, aby medzi nimi nebolo 10 unikátnych, skvelých, výnimočných záberov.
Vnútorného nepriateľa predstavuje pre fotografov kríza printových médií. Tie sa v súčasnosti otriasajú v základoch a svoju budúcnosť stále iba hľadajú. Nikto nevie, ako bude to, čo sa dnes volá noviny, vyzerať za desať rokov. A či a akú úlohu v tom bude mať fotografia, navyše fotografia autorská. Ekonomická kríza problém iba vyhrocuje.
BEZ VÁS SA NEPOHNEME
Pridajte sa do komunity predplatiteľov, ktorí pohnú Slovenskom a prečítajte si odomknutú verziu tohto článku.