No keď hlásateľ prečítal tú správu, všetci ju zaregistrovali. Vtedy som nielen ja, ale celé osadenstvo reštaurácie po prvý krát počuli o tragédii. Vrava a krik detí zrazu ustali a v reštaurácii zamrzol každý pohyb i slová. Ticho. Počuť len ako na stôl dopadli príbory z dlaní.
Malá odbočka. Hoci v našej spoločnosti mnohé vedie k skepticizmu, nikdy som si nemyslel, že by to v skutočnosti bolo až také zlé. Napriek tomu, že ešte donedávna sa dve tretiny národa na najvyššej politickej úrovni stotožňovali s vrahom, imbecilným primitívnym „národovcom“ a komunistom, ktorého politická stratégia je stávka na závisť a nenávisť ako najreprezentatívnejšie „hodnoty“ (údajne mierumilovných a dobrosrdečných) Slovákov, nikdy som vieru v náš národ nestratil.
BEZ VÁS SA NEPOHNEME
Pridajte sa do komunity predplatiteľov, ktorí pohnú Slovenskom a prečítajte si odomknutú verziu tohto článku.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.