Vlani v lete som si na dovolenku pribalila knižku akéhosi Jána Roznera Sedem dní do pohrebu. Meno mi bolo povedome známe, ale netušila som, kam ho zaradiť. Kolega ma poprosil, nech tú knižku prečítam, či nie je dôležitá, aby sme o nej v .týždni písali. Z dovolenky si už veľa nepamätám. Pamätám si seba samu sediac na terase a od rána do večera čítajúc tú knižku. Rodina na mňa zazerala, a nedočkavo čakala, kým tú knižku dočítam. Ale ani keď som ju dočítala, som sa už na žiadne jadranské záležitosti nevedela sústrediť. V hlave som mala len toho Roznera. Fascinoval ma jeho štýl, jeho spôsob videnia sveta, jeho irónia i sebairónia, ale aj hlboké ľudské zúfalstvo podané civilne a nepateticky. Keď som sa vrátila domov, zistila som, že v klube priaznivcov Jána Roznera je nás už viacero. V novinách sa objavovala jedna recenzia za druhou, všetky pozitívne.
BEZ VÁS SA NEPOHNEME
Pridajte sa do komunity predplatiteľov, ktorí pohnú Slovenskom a prečítajte si odomknutú verziu tohto článku.