Krajina svätého Juraja

Toto územie bolo osídlené už od najstarších čias, pretože má strategickú polohu a prechádzali cezeň dôležité obchodné cesty, ktoré spájali oblasť Kaukazu, Malej Ázie, Blízkeho a Stredného východu, ale aj Čínu s krajinami v oblasti Stredozemného mora (hodvábna cesta). Prvé zmienky o Gruzínsku nachádzame v gréckych mýtoch. Keď sa Iason vybral získať zlaté rúno na územie Argonautov, jeho kroky smerovali do Kolchidy, ktorá sa nachádzala práve na území dnešného Gruzínska. Tento mýtus má aj racionálne opodstatnenie. Rieky na tomto území boli kedysi zlatonosné a na zachytávanie zrniek zlata sa používala ovčia koža. Ďalšia legenda hovorí, že Zeus nechal Prométea za trest prikovať k najvyššej hore Kaukazu (päťtisícovke Kazbeg).

Ale späť k faktom. Toto územie bolo súčasťou kráľovstva Urartu, ktoré sa sformovalo na začiatku prvého tisícročia pred Kristom, a v staroveku ho kolonizovali Gréci. V období 6. – 3. stor. pred Kristom sa tu sformovali dve samostatné gruzínske kráľovstvá: Kolchidské na západe a Iberské na východe. Obidve sa v roku 65 pred Kristom stali súčasťou Rímskej ríše. Potom nasledovalo obdobie, keď o toto územie viedli spor Rímska (Byzantská) a Partská (Perzská) ríša.

Prvé kontakty Gruzínska s kresťanstvom sa uskutočnili cez misiu apoštola Ondreja. Od jeho misie gruzínska pravoslávna cirkev odvodzuje svoj apoštolský pôvod. No najväčšie zásluhy na rozšírení kresťanstva má svätá Nina, ktorá sa narodila v roku 296 po Kristovi v Kapadócii (dnešné Turecko), v rodine rímskeho generála Zabulona.

Z otcovej strany bola príbuznou svätého Gregora a z matkinej jeruzalemského patriarchu. Podľa východnej tradície sa jej zjavila Bohorodička, dala jej kríž, spletený z výhonkov viniča (je symbolom gruzínskeho kresťanstva) a poverila ju ohlasovať evanjelium v Ibérii. Podľa západnej tradície ju lupiči uniesli a predali do Gruzínska ako otrokyňu. Obe tradície sa však zhodujú, že na jej príhovor bol uzdravený nevyliečiteľne chorý syn kráľovnej Nany, ktorá sa po tom zázraku dala pokrstiť. Jej manžel, kráľ Mirian III., nebol konverziou svojej manželky nadšený a vraj až keď sa raz stratil na poľovačke, v zúfalstve začal vzývať „neznámeho“ Boha.