Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Pomoc pre pána profesora

.andrej Bán .názory

Bolo päť minút pred desiatou, ten najhlúpejší čas. O chvíľu mi začínala pravidelná týždenná porada s kolegami v Človeku v ohrození. Podpisoval som práve akési zmluvy, keď sa ma jeden z nich nesmelo opýtal: Ahoj, môžeš sa mu venovať? Prišiel opäť. Komu? - zavrčal som nevrlo. No... tomu pánovi profesorovi.

Andrej Bán

Bonmot, že Človek v ohrození sídli v pohrebnej službe Marianum už nepoužívam, ani ten cynickejší: dve (služby) v jednom (dome).  No občas si na kauzalitu tohto druhu nevdojak spomeniem. Stál tam v prítmí našej dlhej tmavej chodby  ťažko opísateľný, postava z ruského románu. Skôr Jozef Jozefovič ako Jozef. Dôstojný drobný starček. Kabát, sako, kravata, aktovka. A tuším aj klobúk. Aby bol dojem románovej postavy, neskutočne krásnej, úplný. Zmrazilo ma až neskôr. To keď som si spomenul, ako mi pred deviatimi rokmi na Mikuláša z ničoho nič zazvonilo pri bráne sedem Kazachov.  My zdes, boli ich prvé slová. Moment, kto my? Aké my zdes?! – vydesil som sa vtedy. No my, Dimitrij i Anna, z Kazachstana, my vsjo prodali, avtomobil Moskvič i dom, u nas tri tisič dólarov i chóčem žiť v Slovakii. Hm, čo bolo ďalej, už mnohí viete. Aspoň teda tí, ktorí ste videli film Jara Vojteka s rovnakým názvom – My zdes. (Nie Miss des, ako sa minule smial Marek Šulík, keď  sme išli z jednej besedy)

 Hľadám pani riaditeľku, povedal deduško na chodbe.
 

BEZ VÁS SA NEPOHNEME

Pridajte sa do komunity predplatiteľov, ktorí pohnú Slovenskom a prečítajte si odomknutú verziu tohto článku.

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia | Zobraziť
.posledné
.neprehliadnite