Ján Kulich v parlamentných priestoroch vystavil figurálne portréty, voľnú plastiku, reliéfy a medaily. Niečo z toho sa mi páčilo viac, niečo menej. No keby svojho Svätopluka vystavil medzi týmto svojím výberom z tvorby, bolo by každému návštevníkovi jasné, že v prípade Svätoplukovej sochy išiel Kulich hlboko aj pod svoju osobnú latku.
Ale nie o tom som chcela, nie som výtvarný teoretik ani kritik.
Pri pozeraní Kulichovým diel mi napadlo, čo mi asi na tomto umelcovi najviac vadí. My pamätníci dobre vieme, že Ján Kulich bol komunista, ktorému človek aj uveril, že to myslí smrteľne vážne. Pamätám si ho, ako odhodlane pochodoval v prvomájových sprievodoch, keď už tam dobrovoľne nechodil takmer nikto.
Do strany vstúpil ako dvadsaťjedenročný počas štúdia v Prahe a vyzeralo to, že svoj vstup v roku 1951 myslel úprimne, že do KSČ nevstúpil len preto, aby urobil kariéru.
BEZ VÁS SA NEPOHNEME
Pridajte sa do komunity predplatiteľov, ktorí pohnú Slovenskom a prečítajte si odomknutú verziu tohto článku.