Daniela Pastirčáka poznám skoro celý život. Naši rodičia sa priatelili a hoci Pastirčákovci žili v Prešove a my v Banskej Bystrici, tak sa aj navštevovali. Preto som vedel, že jedno z troch detí Pastirčákovcov - Daniel - je podivný umelec a sú s ním problémy, že ho vyhodili z košickej ŠUPky, že nosí dlhé vlasy, že píše temné básne, že sa dokonca stal ateistom.
Potom som sa dozvedel, že sa Daniel vrátil ku kresťanstvu a o chvíľu neskôr aj to, že vraj chce ísť študovať teológiu a stať sa kazateľom (tak u nás v Cirkvi bratskej nazývame farárov). To bolo šokujúce a nepredstaviteľné. Kazatelia boli pre mňa v tom čase niečo ako dúha zložená len z odtieňov šedej farby. Boli to väčšinou milí a slušní ľudia s hlbokou vierou v Boha, ale zároveň žijúci akoby na inej - šedej - planéte. Rozprávali veci, ktoré boli určite dôležité, ale s mojim životom nijako nesúviace. Nezaujímalo ich umenie, šport, politika, prosto nič okrem kazateľstva.
BEZ VÁS SA NEPOHNEME
Pridajte sa do komunity predplatiteľov, ktorí pohnú Slovenskom a prečítajte si odomknutú verziu tohto článku.