Pravdupovediac, to pomerne moderné menšie mesto mi ničím nepripadalo zvláštne. Prach, muži v šalváre kamíz (tradičný „pyžamovitý odev“), ženy bez burky, predavači cukrovej trstiny a nápojov. A čistá autobusová stanica, kde sme obvykle presadali z dodávky do klimatizovaného autobusu so stewardkou, ktorá vám servíruje počas jazdy nápoje a sušienky. Pred odchodom vždy prišiel chlapík v uniforme, ktorý skontroloval, či sú v autobuse výbušniny. Len tak, ledabolo, samozrejme. Základňu sme s Kamranom mali v maličkom hoteli v asi 25 kilometrov vzdialenom meste Mansehra. Tam sme aj spoločne s českým cestovateľom Mirekom, ktorý nám pomáhal, denne zo skladu nakladali a vozili za Človeka v ohrození džípmi do odľahlých oblastí, hôr a údolí, kam nechodia veľké humanitárne organizácie, pomoc pre ľudí po zemetrasení: deky, prikrývky, stany, šatstvo, no najmä potraviny.
Samozrejme, nijakého povedomého muža s bradou a mandľovými očami som si v Abbottabáde nevšimol. A už vôbec nikto z miestnych nám s Kamranom nespomínal, že v podozrivo veľkom oplotenom dome chovajú sliepky a rozdávajú deťom králiky.
BEZ VÁS SA NEPOHNEME
Pridajte sa do komunity predplatiteľov, ktorí pohnú Slovenskom a prečítajte si odomknutú verziu tohto článku.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.