Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Čo s ním, s umením?

.martin Droppa .názory

Jedným z nesympatických slovných spojení je spojenie slov „povinné“ a „čítanie“. Čítanie je jednou z najpríjemnejších činností. „Povinnosť čítať“ je odpudivým, vari kontraproduktivnym protikladom. Nanúteným nezmyslom. Asi ako keby niekto nástojil na „povinnom milovaní sa“.

Minister školstva Eugen Jurzyca v marci avizoval postupné zmeny v zozname povinnej literatúry. Ministerstvo si od toho sľubuje väčší záujem školopovinných detí o čítanie „povinných“ kníh aj koniec trápenia detí „neatraktívnymi“ knihami. V novom zozname „povinnej literatúry“ budú knihy príťažlivé a zaujímavé. Výsledkom by malo byť, že deti porozumejú čítanému textu, pretože nielenže málo čítajú, ale tomu, čo prečítajú, ani nerozumejú.
Nechám nateraz bokom ministrovu iniciatívu, vyjadrovať k nej by sa mali  učitelia, znalci literatúry, literárni kritici a vedci, hádam aj spisovateľky a spisovatelia (pretože tu nejde o „tvorivé zabetónovanie sa“ na nejakom zámku za lacný peniaz, ale o osudy ich diel –  aj či sa stanú alebo nestanú čítanými). Nebudem sa zaoberať ani tým, či je vhodnejšie hovoriť o „povinnej“ alebo o „odporúčanej“ literatúre.

 

BEZ VÁS SA NEPOHNEME

Pridajte sa do komunity predplatiteľov, ktorí pohnú Slovenskom a prečítajte si odomknutú verziu tohto článku.

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia | Zobraziť
.posledné
.neprehliadnite