V priebehu roka trávim vždy niekoľko víkendov v Žiarskej doline, kde má jeden zo svojich koreňov rodina mojej manželky. Žiarska dolina je v Roháčoch. Roháče sú podľa môjho názoru najkrajšie slovenské pohorie: sú divoké, nie sú preplnené turistami, kopce a doliny majú pekné názvy (Plačlivô, Parichvost, Smutné sedlo, Skriniarky...) a hlavne sa v nich cítim tak trochu doma. A tak mi v slnečné sobotné ráno napadlo, že by som sa mohol ísť prejsť na Baranec.
Je to masívny kopec na východnej strane Žiarskej doliny. "Choďák", povedala by moja sestra - horolezkyňa s jemným pohŕdaním v hlase. To znamená, že počas výstupu nevisíte na jednej ruke nad priepasťou (zatiaľ čo druhou sa márne snažíte uchopiť lano a zacvaknúť naň karabínu) a že všeobecne používate viac nohy ako ruky.
Tri hodiny a tridsať minút na vrchol. To bolo napísané na prvej tabuľke v doline. Vyrovnaným krokom himalájskych šerpov som sa vydal po značke. Asi po desiatich minútach rozvážnej chôdze sa objavila druhá tabuľka: tri hodiny a tridsaťpäť minút! Uistil som sa, že idem správnym smerom (teda do kopca) a snažil som sa vnímať krásy prírody.
V lese som bol sám, keď som si odkašľal, ozývalo sa to.
BEZ VÁS SA NEPOHNEME
Pridajte sa do komunity predplatiteľov, ktorí pohnú Slovenskom a prečítajte si odomknutú verziu tohto článku.