Minulý týždeň som absolvoval niekoľko stretnutí s ľuďmi, ktorí boli Julovi najbližší. Keď v jednej z bratislavských kaviarní začal o svojom priateľovi a celoživotnom spolupracovníkovi rozprávať Milan Lasica, jeho tvár sa rozžiarila. "Vždy keď si na Jula spomeniem - a to je každý deň - tak sa buď usmievam, alebo sa nahlas rozosmejem," hovoril a hneď si spomenul na niekoľko Julových pamätných výrokov a historiek.
Na druhý deň som sa v inej kaviarni stretol s Julovou dcérou Luciou. Rozprávali sme sa skoro hodinu o "tatovi", ktorý jej určite veľmi chýba. Napriek tomu sme sa veľa smiali - nerozprávala vtipy, len si spomínala na otca. Lucia dáva dokopy Julovu bohatú literárnu pozostalosť a tak som sa jej opýtal, aký je to pocit čítať denníky a listy blízkeho človeka, ktorý tu už nie je. "Je to zvláštny pocit, ale veľmi radostný," odpovedala so širokým úsmevom Lucia.
BEZ VÁS SA NEPOHNEME
Pridajte sa do komunity predplatiteľov, ktorí pohnú Slovenskom a prečítajte si odomknutú verziu tohto článku.