Kvôli svojmu bytostnému záujmu o „slovenskú otázku“ som siahol po Hodžovej knihe Dobruo slovo Slovákom súcim na slovo, z roku 1847. Dielo je napísané v slovenčine, ktorá z dnešného pohľadu pôsobí trochu smiešne. Samozrejme, veľa miesta a najmä poslednú kapitolu venuje autor obhajobe legitimity slovenčiny. Argumentuje tiež v prospech svojbytnosti slovenského národa proti maďarónom, či ľahostajným z vlastných radov. A mnoho krát si všíma zaujímavé veci.
Hodžovu knihu nehodno čítať s myšlienkami na národnú ikonu zo školských učebníc. Oplatí sa predovšetkým zamerať na dve jeho dimenzie. Jednak išlo o evanjelického duchovného a jeho dielo je presiaknuté mnohými skvelými myšlienkami, ktoré sú kombináciou protestantskej etiky a zdravého sedliackeho rozumu. Tieto postrehy sú doslova nadčasové.
Druhá poloha, v ktorej môže byť Hodža zaujímavý pre dnešok, je jeho rola ideológa slovenského národného hnutia. V polovici 19. storočia stál spolu s ostatnými štúrovcami pred výzvou, ktorá v istom zmysle existuje dodnes: ako Slovákov pozdvihnúť od zhovädilosti k vznešenosti? Ako im pomôcť rozvinúť naplno všetok ich ubitý potenciál? Za týmto účelom vymýšľal Hodža plány, ktoré neboli postavené len na grandióznych politických zmenách zhora, ale predovšetkým na spolkovom angažovaní a drobnej vytrvalej práci medzi ľuďmi zdola. Výrazom tohto úsilia bol u neho najmä spolok Tatrín, ktorý propagoval v dvoch z deviatich kapitol.
Ako stereotypy pomáhajú pochopiť dnešok
Na starých slovenských autoroch z 19. storočia je mimoriadne zaujímavé i osviežujúce to, že netrpeli politickou korektnosťou. Naopak utešene písali v zovšeobecňujúcich stereotypoch o „kolektívnych vlastnostiach“ svojho národa i tých okolitých. Ich diela sú často doslova zbierkou národných stereotypov. A to viac, než istá nemenovaná televízna reklama, ktorá výrečne poukazuje nato, čo je slovenské, české, či spojenoarabskoemirátske. Vezmime si napríklad tento citát:
„Chválim ja maďarskú úprimnosť, ňemeckú pocťivosť — sám som ju mnohorazi skúsiu: ale kdože z Vás ňebuďe chváliť slovenskú prjaťelskú trpelivú dobrotu? Kdo zná akobi sa Vám voďilo medzi nami, kebi tej ňebolo?“
Samozrejme, dnes by sme mohli namietať, že takéto zovšeobecnenia sú nepatričné. Aj samotný Hodža píše, že celý národ nemožno hodnotiť kvôli negatívnej skúsenosti s pár jednotlivcami:
„Náš národ Ňemci a Maďari napospol posudzujú z luďí slovenskích na roboti choďjacich. Tam je mnoho zgärbi, ale predca aj dosť dobrjeho. Nuž a kebi sme Vás chceli posudzovať z Vaších čikošov a handerburcov — akože bi to pre Vás vipadlo?“
No určité spoločné vlastnosti a kultúrne prejavy na agregátnej úrovni fungujú. Stereotypné diagnózy národa slovenského z pier národných buditeľov sú v tomto zmysle veľmi prínosné pre každého, kto sa zamýšľa nad modernou slovenskou otázkou.
BEZ VÁS SA NEPOHNEME
Pridajte sa do komunity predplatiteľov, ktorí pohnú Slovenskom a prečítajte si odomknutú verziu tohto článku.