Holokaust v tieňoch spochybňovania

Napriek tomu takéto výročia, napríklad sedemdesiat rokov od prvej deportácie slovenských Židoviek do koncentračného tábora Osvienčim, otvárajú priestor pre staronové otázky. Zdá sa, že kladenie otázok je jednoduchšie, ako hľadanie odpovedí.
Generácia ľudí, ktorí zažili (a prežili) deportácie, koncentračné tábory, holokaust a druhú svetovú vojnu, objektívne odchádza. Koľko času ešte ostáva, dokým bude žiť posledný človek – priamy účastník vojnového diania, schopný a ochotný rozprávať o osobnom svedectve? Desať, pätnásť rokov? Keď som sa na túto tému v Poprade, odkiaľ 25. marca 1942 odišiel prvý transport židovských dievčat a žien z vojnového slovenského štátu do Osvienčimu, rozprával s Pavlom Mešťanom, riaditeľom Múzea židovskej kultúry, historik s obavou pripomenul: „Táto generácia ľudí odcháza, a smutné je, že ostávajú a pribúdajú ľudia, ktorí spochybňujú, dehonestujú aj falšujú deportácie a vojnové udalosti. Robia to teoretici, historici, ale i ľudia, ktorí v tých časoch žili.“ Prirodzená otázka znie – prečo to robia?
Je nespochybniteľné, historicky objektívne dokázané, že z takmer 90 tisícov slovenských Židov bolo už v roku 1942 deportovaných vyše 57 tisíc, a od augusta 1944 do marca 1945 ďalších vyše 13 tisíc. Viac ako 71 tisíc občanov vojnovej Slovenskej republiky zahynulo po tom, ako boli na základe prijatých slovenských zákonov zbavení základných občianskych práv aj ľudských prirodzeností či možností – veď ako inak pomenovať zákaz chodenia do parku, kina, kaviarne? Boli obraní o majetok, a aby bolo poníženie dovŕšené, z arizovaných peňazí a majetkov štát platil Nemcom 500 ríšskych mariek za každého deportovaného. „Deportácie si svojím majetkom zaplatili Židia sami, na základe presných a podrobných zúčtovaní slovenských železníc a orgánov, ktoré deportácie zabezpečovali,“ pripomína Mešťan. Aké otázky a aké pochybnosti sú v tomto prípade namieste? Čo sa dá spochybňovať na faktoch, podložených mennými zoznammi ľudí, posielaných na smrť?