Heydrichova smrť a romantizmus vlastenectva

Na sedemdesiate výročie vysadenia československých výsadkárov skupiny Antropoid nad stredočeskou obcou Nehvizdy v noci z 28. na 29. decembra 1941 sme si takmer nespomenuli. Len niekoľkými médiami preletela rozšírená agentúrna správa o rekonštrukcii zoskoku Jozefa Gabčíka a Jana Kubiša výsadkármi českej armády. Zoskok sa napokon pre nepriazeň počasia neuskutočnil, v Nehvizdech sa konala slávnosť v kostole, spojená s prednáškami historikov. Gabčík, priamo sa podieľajúci na atentáte na zastupujúceho protektora Reinharda Heydricha, bol pritom jediným Slovákom, ktorý sa osobne a nespochybniteľne navždy zapísal pod jednu z najkľúčovejších udalostí druhej svetovej vojny.
Vráťme sa k vlastenectvu. Za vyše dvadsaťpäť rokov som mal možnosť stretnúť a rozprávať sa s viacerými bývalými československými príslušníkmi Royal Air Force. Spytoval som sa ich na motívy, vedúce k ilgálnemu opusteniu Protektorátu Čechy a Morava často tŕnistými a nebezpečnými cestami, kým sa nestali vojnovými stíhačmi, členmi posádok bombardérov alebo príslušníkmi pozemného personálu RAF. Muži, ktorí v tom čase boli príslušníkmi Československej armády, hovorili o vojenskej povinnosti, o vernosti spoločnej republike ktorej skladali vojenský sľub. Vstup do vojny v zbrani bol pre nich samozrejmosťou. Za hranice však odchádzali aj nevojaci, mladíci, ktorí často nemali ani sedemnásť rokov (aby splnili vekový limit pre prijatie do RAF, vydávali sa za starších o rok, dva, dali si narásť fúzy). S odstupom desiatok rokov máloktorý z nich odchod z Protektorátu zdôvodňoval výhradne pocitmi vlastenectva. Skôr ako o vlastenectve rozprávali veteráni o potrebách prežiť dobrodružstvá. Vtedy si dokonca neuvedomovali alebo nepripúšťali smrteľné nebezpečenstvá, ktorým idú v ústrety a ktorým neskôr môžu vystavovať svoje rodiny a príbuzných. Muži, zjednotení v uniformách západného odboja, plnili predovšetkým bojové úlohy, rozkazy nadriadených.