Homosexualita je orientácia, nie choroba

.onedlho bude opäť Dúhový pochod, ktorý niektorých ľudí poburuje. Aj vás?
Páčil sa mi názor Václava Havla. Keď sa ho pýtali, čo si myslí o Dúhovom pochode, povedal: no keď chcú demonštrovať svoju identitu takým veselým spôsobom, tak prečo nie? To sa mi zdá ako tolerantný, normálny postoj. Snáď by som dodal, že v demonštratívnosti je aj prímes vzdoru, keďže sa cítia ako potláčaná alebo zosmiešňovaná či znevažovaná menšina.
Na druhej strane viem, že aj niektorí homosexuáli a transsexuáli sa hnevajú na tých ľudí, ktorí robia také exhibičné, trochu teatrálne, fašiangové podujatia ; vidia v tom znevažovanie problematiky a zbytočné provokovanie, či poburovanie časti spoločnosti a robenie si zlého mena. Asi tam chodia takí, čo zrejme majú potrebu vyjadrovať svoju orientáciu takto demonštratívne a slobodne.

.ak aj opomenieme Dúhový pochod, je v odbornej lekárskej verejnosti na Slovensku na túto tému polemika o tom, či homosexualitu chápať ako ochorenie?
Neviem o tom. Viem o kolegoch, ktorí nesúhlasia s názorom, že homosexualita je choroba , prípadne odchýlka, ktorá by sa dala liečiť. Ojedinele sa stretávam aj s opačným názorom. Zdá sa mi, že väčšina akceptuje fakt, že homosexualita bola v roku 1992 vyškrtnutá z medzinárodnej klasifikácie ochorení. Do roku 2009 nebolo úplne jasné, či sa predsa len nepodarilo vypracovať účinný program založený na psychoterapeutických technikách, ktorý by sa dal úspešne používať u homosexuálne orientovaných ľudí, ktorí by si priali  zmenu svojej orientácie na heterosexuálnu. Takže od roku 1992 sa homosexualita nediagnostikuje ako porucha či ako choroba, ale ako určitá danosť toho človeka, ako určitý typ jeho prirodzenosti, čo ja osobne považujem za správne. Tak ako väčšina populácie je heterosexuálne orientovaná, je tu istá menšina inak orientovaná. Dovolím si určitú , zďaleka nie presnú, analógiu. Podobne ako väčšina ľudí má dominantnú pravú ruku, pravé oko, pravú nohu. A tí ostatní, ľavorukí , ak by sa mali preučovať na pravú ruku, tak  za cenu, že sú nešikovnejší a ak niečo potrebujú rýchlo urobiť, tak aj tak to robia ľavou rukou. Ale späť k homosexualite. Zdá sa, že z 50 percent  dispozícia k homosexuálnej prirodzenosti je daná genetickými faktormi a zvyšok asi súvisí s vnútromaternicovým vývojom. Teda človek sa už zrejme rodí so svojím prirodzeným programom – buď k heterosexualite alebo k homosexualite, prípadne k bisexualite, teda v rôznom stupni aj k homosexualite aj heterosexualite.  A výchova ani iné pôsobenia okolia už na to nevplývajú. Je to „program“ daný pri narodení. Takže nie je to tak, že by sa niekto z opozície voči svetu rozhodol, že bude homosexuálom. A naopak, že by sa na základe rozhodnutia alebo liečebnej kúry mohol stať heterosexuálom. Liečebné pokusy, ktoré sa v tomto zmysle robili, nevyzneli priaznivo. Skôr sa ukázalo, že došlo k istému zablokovaniu realizácie homosexuálnej prirodzenosti tým, že sa v tých ľuďoch vzbudili pocity hanby, hnusu, alebo úzkosti. U niektorých to následne vyvolávalo depresívne stavy, dokonca sa údajne u niektorých objavovali aj  samovražedné sklony a suicidovali.
Keď sa stretneme s človekom, ktorý cíti, že má homosexuálnu orientáciu, tak úlohou psychiatra a psychoterapeuta je skôr pomôcť tomuto človeku, aby našiel spôsob, ako so svojou orientáciou žiť tak, aby  čo najmenej trpel a čo najmenej spôsoboval problémy ľuďom okolo seba. V individuálnom prípade to môže znamenať asketické zrieknutie sa realizovania svojej homosexuálnej orientácie v reálnom živote, sublimáciu do prosociálnych aktivít alebo uvážlivú „konzumáciu“ svojej vlohy s podobne orientovaným partnerom alebo partnerkou, ak ide o homosexualitu u ženy.