Viem, predchádzajúca veta znie hrozne. Asi ako priznanie. Nie som pritom zločinec a k ničomu sa nepriznávam, ani sa nechcem a nemôžem zbavovať viny. Pretože nič som nespáchal a Stalina považujem za masového vraha. Môj dedo zomrel v roku 1959, päť rokov pred mojim narodením. Bodka. Bodka?
Na tomto mieste by som mal túto čudnú spoveď skončiť. Čosi mi hovorí, že musím pokračovať. Nie pre tých zopár anonymných kádrovačov mňa a mojej rodiny, ktorí už roky v reakciách na akýkoľvek môj článok v .týždni píšu, že som vnuk autora sochy Stalina, ktorý za ňu dostal milión korún a že som syn normalizačného šéfredaktora humoristického časopisu Roháč. Len si poslúžte, zbabelci. Tento blog nepíšem pre vás. Viackrát som vám už písal, keď ste na mňa útočili napríklad za moje názory na vojnu v Kosove či v Bosne, že moje meno, moju tvár a moje názory poznáte – ja vás nie. Skrývate sa za vymyslené mená. Vami pohŕdam. Ak ma chcete súdiť, robte to iba za moje činy a názory. A najmä pod svojim menom. Tento blog píšem pre tých ostatných. Malá časť z nich ma pozná osobne. Mám teraz pred očami môjho chorého 80-ročného otca. Keby som v tejto chvíli hovoril, chveje sa mi hlas. No nie zo strachu. Z toho, že verejne a tak otvorene, ako sa len dá, píšem teraz o veciach, ktoré by azda väčšina ľudí zavrela do truhlice zvanej rodinné tajnosti.
Namiesto nekonkrétnej úvahy o tom, či majú deti niesť zodpovednosť za svojich predkov opíšem niektoré súvislosti príbehu mňa a môjho deda tak, ako som mal možnosť sa ich dozvedieť z rozprávania v rodine.
BEZ VÁS SA NEPOHNEME
Pridajte sa do komunity predplatiteľov, ktorí pohnú Slovenskom a prečítajte si odomknutú verziu tohto článku.