Jednak nie som filmový kritik (preto o filmoch do .týždňa píšem len výbimočne) a v záverečných titulkoch filmu, o ktorom bude reč sa mihnú aj mená mojich dcér (vlastnej a krstnej), v dôsledku čoho som všetko, len nie objektívny, kritický divák. Tak z týchto dvoch dôvodov o Zvonkoch šťastia nepíšem do papierového .týždňa. Ale blog by som hádam napísať mohol, nie?
Ten film som videl včera v Slovenskej národnej galérii (pôvodne sa mal premietať v Letnom kine SNG, kvôli počasiu sme ho nakoniec videli v kinosále) a veľmi sa mi páčil.
Páčil sa mi samotný nápad, idea, okolo ktorej Marek Šulík a Janka Bučka film Zvonky šťastia natočili. Tá idea je nesmierne prostá: po návšteve desiatok rómskych osád (bolo to v rámci projektu Phurikane giľa a afterPhurikane, vznikol z toho výborný film Cigarety a pesničky), sa filmári spolu s niekoľkými obyvateľmi osady Víťaz rozhodli, že sa spolu zahrajú.
BEZ VÁS SA NEPOHNEME
Pridajte sa do komunity predplatiteľov, ktorí pohnú Slovenskom a prečítajte si odomknutú verziu tohto článku.