Keď odchádzajú arcibiskupi

Trochu ma však vyrušuje, čo sa dialo po prevalení tohto odvolania. Myslím tým porušenie pápežského tajomstva zo strany arcibiskupa Bezáka, ale najmä účelové podsúvanie informácií médiám, a to zo strany jemu blízkych ľudí, ktorých cieľom bolo za každú cenu spochybniť a až zosmiešniť rozhodnutie Vatikánu. Vadí mi tiež snaha budovať akýsi verejný kult odvolaného arcibiskupa a prezentovať ho ako novodobého martýra, ktorý sa stal obeťou temného a intrigami prepleteného Vatikánu.
 Odvolanie biskupov či tlak na ich odstúpenie nie je ani v týchto končinách až takým precedensom, ako sa to môže zdať na prvý pohľad. Po príklady netreba chodiť ani do stredoveku, len v celkom nedávnej minulosti mu museli čeliť aj biskupi, ktorí by označenie martýr zniesli bez akýchkoľvek pochybností. Dobový kontext a súvislosti sú samozrejme iné než v prípade trnavského arcibiskupa, za pozornosť však určite stojí pozrieť sa, ako sa oni vyrovnali s týmto zlomovým momentom svojho života.
 Jeden z prípadov už nedávno na svojom blogu opísal profesor Ján Duda.  Arcibiskup pražský a kardinál Jozef Beran bol väzňom fašistických koncentrákov v Terezíne a v Dachau a po roku 1948 strávil sedemnásť rokov v komunistickej internácii. Nezlyhal ani počas nemeckej okupácie Čiech a Moravy, ani po februári 1948, aj keď najmä komunisti ho chceli nielen zdiskreditovať, ale pod rúškom rôznych sľubov a vydierania aj primäť k spolupráci. Aj  v 60. rokoch bol Beran neustále pod dozorom ŠTB a režim mu bránil vykonávať povinnosti v diecéze. V tom čase bola vo Vatikáne v kurze takzvaná Ostpolitik pápeža Pavla VI. a kardinála Casaroliho. Tá vychádzala z predpokladu, že komunistické režimy na východe Európy tu budú ešte dlho a Vatikán s nimi musí rokovať a  hľadať modus vivendi. Československá vláda na rokovaniach so Svätou stolicou prišla s požiadavkou, aby bol nekompromisný Beran odvolaný a uvoľnil tak miesto na čele pražskej arcidiecézy Františkovi Tomáškovi, ktorému ju režim umožní spravovať.