Je slovenský hip-hop mŕtvy?

Rap je fenomén, ktorý ma zaujíma už dobrých dvadsať rokov. Vyrastal som totiž v Petržalke, kde počúval hip-hop krátko po revolúcii takmer každý tínedžer. Z ulíc sa postupne vytratili depešáci a metalisti – symbol socialistických sídlisk z polovice 80. rokov – a do módy prišli široké rifle, mikiny a šiltovky. Na hlave krátky zostrih s vyholeným vzorom ako Vanilla Ice, na nohách vysoké biele tenisky a na krku reťaz s logom Peace. A na diskotékach sa samozrejme tancoval breakdance.

Pamätám sa na prvé tracky od Beastie Boys, Public Enemy či Cypress Hill. Tých som pred štyrmi rokmi zažil aj na festivale Hodokvas a bol to jeden z najlepších koncertov, aké som kedy videl. Hoci raperi B-Real a Sen Dog už majú cez štyridsať, na pódiu to rozbalili, ako by bol rok 1993, kedy im vyšiel druhý a doteraz najslávnejší album Black Sunday. Na svoje si prišli aj milovníci ľahkých drog, keďže B-Real si na koncerte – ako je u neho zvykom – zapálil a s chuťou vyfajčil marihuanu.

.rap ako životný štýl

Keby väčšinu mojich kamarátov zo začiatku 90. rokov nezomleli tvrdé drogy, možno by som dnes nerobil investigatívu, ale hip-hop. Vtedy sme totiž túžili byť rapermi všetci – páčil sa nám ich drsný imidž, móda aj emotívne texty, v ktorých nadávali na sk….