Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

O strome a o dreve

.martin Droppa .názory

Prečítal som si správu o tom, ako v japonskom meste Rikuzentakata idú zachraňovať dvadsaťsedem metrovú borovicu – ako symbol nádeje. Potom som si pripomenul slovenský holorub – ako ilustračný symbol beznádeje.

Dvestoročná borovica bola súčasťou lesa so sedemdesiatimi tisíckami stromov. Lesom sa vlani prehnali vlny cunami, po ktorých ostal stáť jediný strom, spomínaná borovica. Lenže slaná voda jej poškodila korene, strom je na pokraji smrti, môže sa zrútiť. Japonskí odborníci, miestna samospráva, vláda, japonská verejnosť, sa rozhodli, že borovicu zachránia, že bude stáť – nech to stojí, čo to stojí. Stáť to bude 1,5 milióna eur.
V kontexte zachovania jediného stromu je to pre nás nepredstaviteľná čiastka, tak ako je pre nás nepredstaviteľné, že potrebného poldruha milióna eur na jediný, navyše odumierajúci strom pochádza výhradne zo zbierok a darov od Japoncov. Viem si predstaviť, ako by tú borovicu u nás spílili: raz-dva-tri. Veď čo už s nejakým odumierajúcim, vysychajúcim stromom, načo by bol komu dobrý?  

V roku 2004, pred ôsmimi rokmi, sa Vysokými aj Nízkymi Tatrami prehnala veterná smršť a definitívne pretrhla pásku drancovania slovenských lesov, odobreného neskorším „bojom proti lykožrútovi“.

 

BEZ VÁS SA NEPOHNEME

Pridajte sa do komunity predplatiteľov, ktorí pohnú Slovenskom a prečítajte si odomknutú verziu tohto článku.

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia | Zobraziť
.posledné
.neprehliadnite