Nezvyknem verejne reagovať na kritiku svojich kolegov, našich pravidelných spolupracovníkov či stĺpčekárov. Som totiž presvedčený, že tieto veci by sa mali riešiť doma, vnútri redakcie. V prípade posledného stĺpčeka Michala Kaščáka však urobím výnimku. Okrem iného v ňom totiž napísal: „A potom, v pondelok si v našom časopise nájdete ódu na KHL, za ktorú by sa nemusel hanbiť ani Extra Plus, zabudnite na analýzy, na prácu s mládežou, spásou športu je kúpiť si miesto v ruskej lige a ruskí agenti, ktorí si na našom národnom štadióne fotia transparenty, či sú dosť korektné, a tak vychovávajú našich fanúšikov. Už len dres Petra Šťastného chýba, aby sme zabudli úplne na všetko, na aktuálny škandalózny predaj hotela, ten nás netankuje, ani eštebácka minulosť a podobná súčasnosť hlavného strojcu tohto kúpeného úspechu, nič to, veď chlapci hrajú tak pekne, že netreba myslieť na nepríjemnosti.“
.eštebák a mecenáš Široký
Keď som sa zhruba pred mesiacom rozhodol, že idem napísať o Slovane a jeho pôsobení v KHL, bol som si vedomý, že to môže vyvolať kontroverzné reakcie. Slovan je totiž pre mnohých ľudí už celé desaťročia červeným súknom, takže akákoľvek pozitívna zmienka o tomto klube može naštvať aj časť čitateľov .týždňa. Tým viac, že spolumajiteľom Slovana je bývalý eštebák a údajný mecenáš Smeru Juraj Široký. Nehovoriac o tom, že na nový štadión aj hotel v jeho bezprostrednej blízkosti sme sa mu poskladali všetci. Napriek tomu som sa pokúsil odosobniť a napísať o Slovane bez predsudkov: to, čo sa momentálne okolo tohto klubu deje, je totiž zaujímavý fenomén, ktorý si zaslúži pozornosť. A to vôbec nie som zarytý slovanista, na hokeji som nebol možno desať rokov.
BEZ VÁS SA NEPOHNEME
Pridajte sa do komunity predplatiteľov, ktorí pohnú Slovenskom a prečítajte si odomknutú verziu tohto článku.