Sadiki, moje a naše Kosovo

Nielen čitatelia .týždňa ma už dlhé roky poznajú ako toho, čo píše o Kosove. O tomto kúsku zeme vzdialenom zo Slovenska 800 kilometrov („naraňajkujete sa v Bratislave, sadnete si do auta a večeriate burek v Prištine“) som napísal a nafotil od vojny na jar 1999 toľko, že je – pre mnohých – únavné čo i len na to spomínať. Vždy som bol pritom svedkom emotívnych diskusií pod mojimi blogmi a článkami, kedy som pre absolútnu väčšinu týchto ľudí personifikoval akúsi odpudzujúcu bytosť, arbitra Albáncov – rozumej banditov, dílerov, obchodníkov s transplantovanými orgánmi, či nebodaj moslimov. Na opačnej strane tohto silného mýtu stáli a dlho budú stáť naši „bratia Srbi“, kresťanskí súputníci, prvá bariéra prenikania Osmanských Turkov do Európy. Nech by tí chrabrí Srbi robili čokoľvek, nech by aj rezali a vraždili, čo aj skutočne robili, stále by boli našimi bratmi. S tým sa, priznám sa, vyrovnávam iba ťažko. A kričal som, že neobhajujem Albáncov, nie som nepriateľ Srbov, no ako očitý svedok – málokto zo Slovenska spoznal Kosovo tak dôverne, to tvrdím neskromne po takmer päťdesiatich cestách – musím merať presným metrom.

Asi päťkrát viac obetí vojny z roku 1999 je na albánskej strane. Dôvod? Dobre, zopakujem ho ešte raz. Potom, čo Milošević po smrti Tita odobral Kosovu  autonómiu v rámci Juhoslávie (tú malo spoločne s Vojvodinou  od roku 1974)  a potom, čo zlyhali v polovici 90-tych rokov gándiovské ideály intelektuála Ibrahima Rugovu (neskôr prezidenta Kosova) o mierovom odpore Albáncov voči nadvláde Srbov, sa sformovala gerilová Kosovská oslobodzovacia armáda (UÇK). A tá už, napojená na zdroje početnej albánskej disapory v západnej Európe a v Spojených štátoch išla na vec inak, vôbec nie mierovo. Určite si obstarala zbrane aj s pomocou financií z organizovaného zločinu, o tom nepochybujem. Napokon, švajčiarsky senátor Dick Marty, ktorý predvlani prišiel so senzačným – a dodnes nepreukázaným – tvrdením, že do obchodovania s orgánmi boli zapletení aj ľudia z okolia dnešného kosovského premiéra Hashima Thaçiho, prvýkrát vyniesol na svetlo božie správy výzvedných služieb západných krajín a analytikov NATO o tzv. drenickej skupine UÇK a jej kriminálnom pozadí. Drenica je oblasť v centrálnom Kosove, tradičná bašta albánskeho odporu a miesto vzniku UÇK. V dôverných správach agentúry, ktoré sa venujú boju s pašovaním drog v najmenej piatich krajinách, spomínajú Thaçiho a iných členov tzv.