V texte som spomenul mladého človeka, len o pár rokov staršieho ako november 1989. Že nič nevie ani netuší o Fedorovi Gálovi, meno Václav Havel mu síce „niečo vraví“, ale inak nič. Nezaujíma sa.
Nebolo mojím zámerom paušalizovať mladých ľudí – ich nezáujem o politiku, spoločnosť, kultúru či všeobecné vzdelávanie sa. Nemám rád paušalizovanie. Paušalizovanie zabíja a spôsobuje rakovinu (v) spoločnosti. Paušalizovanie vážne škodí vám a ostatným okolo vás – mohlo by byť napísané na každom balení devätnástich kúskov paušalizovania, keby bol na to zákon. Paušalizovanie – to je len čierna a biela, a ako dobre vieme, nič nie je rýdzo čierne ani čisto biele. Ani vojna a láska, ani priazeň a nezáujem, ani chudoba a bohatstvo.
V najnovšom, prvom decembrovom vydaní časopisu .týždeň, nájdete reportáž o posledných osobných vlakoch na trati Plaveč – Lipany. Jedným z protagonistov textu je Patrik Pčolka, mladý človek, v týchto dňoch oslavujúci dvadsiate narodeniny. Keď Patrik ešte študoval na elektrotechnickej priemyslovke v Prešove, začalo sa hovoriť o rozsiahlom programe revitalizácie železníc. Revitalizácia, aby sme si rozumeli, znamená obmedzovanie a rušenie osobných vlakov. Na celom Slovensku, nielen na severe Spiša a Šariša. „Prvé, čo mi prišlo na um, bolo, že sa nebudem mať ako dostať z a do školy,“ hovorí mladý Plavčan. Vtedy sa rozhodol „otravovať miestnych politikov“: od starostu až po prednostku obvodného úradu. Podporený predstaviteľmi samosprávy i občianskou verejnosťou napokon „otravoval“ aj ľudí na ministerstve. S občianskym aktivistom Michalom Šipošom z OZ Naša Ľubovňa zorganizoval petíciu za zachovanie vlakov.
BEZ VÁS SA NEPOHNEME
Pridajte sa do komunity predplatiteľov, ktorí pohnú Slovenskom a prečítajte si odomknutú verziu tohto článku.