Je piatok večer a ja namiesto toho, aby som išla niekam do mesta zabávať sa po dlhom a vyčerpávajúcom týždni za počítačom, sedím doma, zase za počítačom, a píšem tento článok o potrebe rovnováhy v živote. Nadávam si, že som neschopná nájsť medzi prácou a oddychom rovnováhu, rozmýšľam, ako to robia moje kamarátky, ktoré majú náročné povolania, deti, domy, psy a po večeroch stíhajú písať knihy, maľovať obrazy a piecť geniálne torty.
Zúfalo hľadám na internete recept, prikázania, urob toto,nerob tamto a docieliš rovnováhu, keď tu zrazu narazím na prednášku bojovníčky za rovnoprávnosť pracujúcich žien Marii Wilsonovej. No a tam sa dočítam prekvapivú pravdu, že nič také ako rovnováha medzi prácou a oddychom v skutočnosti neexistuje.
Zle rozmiestnené misky
Vydýchnem si, že sa teda nemám za čím pechoriť a čítam ďalej o dlhoročnom výskume doktorky Edy Greenblattovej, ktorá skúmala prepracovanosť u pracujúcich ľudí. Vychádzala zo zaužívanej predstavy, že práca vyčerpáva a naopak, keď nepracujeme, tak sa naše sily regenerujú. Z toho by malo teda automaticky vyplývať, že treba dať výpoveď alebo pracovať čo najmenej. To možno platilo pri nekonečnej drine na poli či za pásom vo fabrike ale nie pre väčšinu súčasných ľudí pracujúcich v kancelárii a za počítačom. Edy Greenblattová tvrdí, že prácu aj oddych treba sčítať a premiešať a potom na jednu stranu pomyselnej váhy dať to, čo nás oberá o energiu, v práci i mimo nej, a na druhú stranu to, čo nás napĺňa a regeneruje, v práci i mimo nej.
Celý článok si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.