Vysoké Tatry - nikdy viac?

     „Máme jednu izbu voľnú“ oznámila mi majitelka penziónu. Do ruky mi vložila kľúčik a ja som sa tešil, že si po tristokilometrovej ceste dám konečne sprchu a spláchnem z tela  pot. Už som sa chystal vykročiť ku schodom, vedúcim k vysnívanej izbe, keď ma zastavil prísny hlas pani domácej.

  „U nás sa prezúva. My tu udržujeme čistou. Vyberte si nejaké papuče. Sú v predsieni pod  poličkou.“

  „Nuž, čo?“ povedal som si a poslúchol príkaz. Nebyť toho, že sa mi nechcelo ísť hľadať iné ubytovanie, bol by som sa zvrtol na podpätku a odišiel. Podkrovná izba bola skromne zariadená. Na stolíku stál použitý plastový pohár, zrkadlo v kúpeľni bolo pofŕkané zubnou pastou a na koberci sa povaľovali chumáče vlasov. Spomenul som si na slová majitelky o udržovaní čistoty a s pocitom akéhosi masochistického zadosťučinenia som jej išiel nahlásiť neutešený stav moje jizby.

  „No, nejaký ste fajnový. Nie je to až také hrozné. Ale dáme to do poriadku,“ povedala po zbežnej obhliadke a musím povedať, že aj dali.