Dočítal som českú tlač a spomenul si na Jana Zahradníčka.
„Po dvaceti letech bezstarostných ztřeštěností národa vítězného přes noc jsme se stali národem poraženým,“ napísal Zahradníček v svojej eseji Pláč koruny svatováclavské (1939).
Vtedy - po podpísaní Mníchovskej dohody - bola situácia samozrejme ďaleko vážnejšia než teraz. Ale pohľad na básnikove „kalné prúdy,“ atmosféru porazenosti aj onen lokajský duch, musí aj občasnému návštevníkovi udrieť do očí.
Najlepší text, aký som o českom dianí v uplynulých dňoch čítal, bol od Petra Kamberského, komentátora Hospodářskych novin Čeká nás osm až dvanáct ťežkých let. Kamberský píše o nástupe Zemana a „tom druhom Česku,“ ktoré s ním prichádza: „Dramatické, svérázné a svým způsobem překvapivé zjevení Miloše Zemana na hradě českých králů je vlastně jen emanací mnohem hlubších silokřivek ve společnosti. Zemanova osoba jim dala tvar a krize kabinetu Petra Nečase ukázala příležitost,“ píše Kamberský.
A čo sa to vynára z hlbín českých zemí?
„To druhé Česko,“ ktoré reprezentuje „extrémne ľavicovú a rovnostársku“ spoločnosť. Žiadna iná krajina nevolila – píše Kamberský - komunistov tak masovo, ako práve Česi v roku 1946, k tomu treba prirátať masové emigračné vlny z rokov 1948 a 1968, chýbajúcu moc cirkvi alebo silnej vidieckej nekomunistickej spoločenskej vrstvy a máte to: „ Žijeme v zemi (.
BEZ VÁS SA NEPOHNEME
Pridajte sa do komunity predplatiteľov, ktorí pohnú Slovenskom a prečítajte si odomknutú verziu tohto článku.