Tieto a iné najťažšie otázky života mi napadli nielen včera večer, keď som sledoval jeden z mojich najobľúbenejších filmov, Viscontiho Smrť v Benátkach s nádhernou hudbou Gustava Mahlera. Uvažujem o nich, odkedy som pripravoval do najnovšieho čísla reportáž o prvom slovenskom hospici, ktorý už dvadsať rokov plní svoje poslanie v Bardejovskej Novej Vsi. Priznám sa, išiel som tam s bázňou, dokonca so strachom. Smrť je mystérium. Počas dlhých rokov reportáží z vojnových zón a miest prírodných katastrof som videl jej brutálne, neopísateľné podoby. Pri Bardejove som však videl a cítil všetko iné, len nie odovzdané očakávanie. Prijal ma vľúdny personál, rodinná atmosféra lásky a pokoja. Dvadsať pacientov, väčšinou starkých v konečnom štádiu ochorenia, najčastejšie onkologického, nepôsobilo odovzdane osudu. Áno, bol som tam krátko, pár hodín, no som si si istý, že prvý dojem neklamal.
BEZ VÁS SA NEPOHNEME
Pridajte sa do komunity predplatiteľov, ktorí pohnú Slovenskom a prečítajte si odomknutú verziu tohto článku.