Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Červení, červenší, najčervenší

.jaroslav Daniška .názory

Štvrtý jún 1989. Pre Európu znamenal tento dátum definitívny štart rozpadu komunistického systému. Pre zvyšok komunistického sveta jeho transformáciu. Ako vyzerá bilancia z pohľadu komunistov?

Ten deň bol zlomový na desaťročia dopredu. Dodnes platia jeho dôsledky. Čo to však znamenalo pre súdruhov? Po 25 rokoch to vyzerá nasledovne: Najlepšie sú na tom komunisti v Číne. Udržali si moc a nikto nezbohatol tak ako oni. Podobne sú na tom ďalšie ázijské komunistické rodiny a klany.

Vtedy, pred 25 rokmi, utopili pekingskí komunisti protesty v krvi. Oficiálne stovky, v skutočnosti tisíce mŕtvych. Zasiahli tým celú generáciu, celú obrovskú ľudnatú krajinu.

Ale nezostalo len pri zabíjaní a zatýkaní. Čínski komunisti okrem toho ľuďom ponúkli chlieb a hry. A teda kapitalizmus, nacionalizmus a niečo, čo obzvlášť v podmienkach totalitného či autoritárskeho režimu nehodno podceňovať: výmenu lídrov. Prezident Jang Šang-kchun skončil v roku 1993, Ťiang Ce-min v roku 2003, Chu Ťin-tchao v roku 2013 a Si Ťin-pching vládne zatiaľ rok. Čínski prezidenti sa tak obmieňajú zhruba rovnakým tempom ako demokraticki volení prezidenti v USA.

Výsledok: Čína hospodársky rastie, financuje americké dlhy, strana je stabilná a krajina začína reorganizovať pomery v Ázii na svoj obraz. A čím umlčali svedomie vzbúrenej generácie spred 25 rokov? Materializmom. Ako to povedala Chai Ling, študentská líderka z roku 1989 pre Financial Times: Čína je dnes „moderná Sodoma a Gomora, ľudí zaujímajú iba peniaze a telesné potešenia.

 

BEZ VÁS SA NEPOHNEME

Pridajte sa do komunity predplatiteľov, ktorí pohnú Slovenskom a prečítajte si odomknutú verziu tohto článku.

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia | Zobraziť
.posledné
.neprehliadnite