Mikuláš Dzurinda bol na začiatku kariéry miláčikom médií. V polovici 90. rokov sa totiž javil ako politik, ktorý dokáže poraziť Mečiara. Aj preto mu mnohí novinári, ktorí sa dnes pretĺkajú životom, ako sa dá, boli kedykoľvek k dispozícii. Známe sú napríklad ich stretnutia v bratislavskej reštaurácii Leberfinger, kde popíjali s “Mikim” a dohadovali si mediálnu stratégiu na najbližšie obdobie.
Netvrdím, že novinár si nikdy nemôže vytvoriť s politikom bližší (dôvernejší) vzťah: problém je, keď sa to prejaví v jeho článkoch, pretože sa nedokáže odosobniť. Prípadne niečo zatají, aby svojmu favoritovi neuškodil. Keď vytiahol Štefan Hríb pred voľbami 1998 na SDK kauzu podplácania novinárov, Dzurindovi spojenci v médiách by mu vtedy najradšej vykrútili krk.
Generáciu Dzurindových novinárov postupne odvial čas: niektorí odišli z médií preto, že chceli viac zarábať. Viacerí však vycúvali z dôvodu, že sa v nových pomeroch, keď začal byť väčší tlak na kvalitu (konkurenčný boj), doslova stratili.
BEZ VÁS SA NEPOHNEME
Pridajte sa do komunity predplatiteľov, ktorí pohnú Slovenskom a prečítajte si odomknutú verziu tohto článku.