“Jazdiť budete asi hlavne v okolí Tampy, však?” pýta sa ma rešpekt vzbudzujúci černoch spoza prepážky spoločnosti, od ktorej si na medzinárodnom letisku v Tampe požičiavam auto. Urobil som to už z domu cez internet a vybral som si najmenšiu triedu áut, akú ponúkali. “Plánujem sa pomaly presúvať po západnom pobreží Floridy na juh, potom prejdem cez Everglades a po Highway One dolu na Key West, odkiaľ sa potom presuniem hore do Miami a tam vrátim auto.” Je to len taký small talk: pracovník požičovne rutinne ťuká údaje z môjho vodičáku do počítača. Keď mu prezradím svoje plány vážne na mňa pozrie: “Na takú dlhú cestu vás nemôžem pustiť v takom malom aute!” Vysvetľujem, že to je v poriadku, že väčšie skutočne nepotrebujem, že som na malé auto zvyknutý. Nepomáha. Uistí ma, že nejde o peniaze, ale o moju bezpečnosť, čo hneď aj dokladá tým, že mi – chcem či nechcem – dáva americky predĺžený sedan Kia Optima. Za tie isté peniaze...
St. Petersburg, Benátky, Neapol
V letiskovej garáži nachádzam svoje auto a opatrne sa vydávam na cestu. Chvíľu blúdim v uliciach Tampy, až kým nepochopím, že ak chcem ísť na juh, musím sa vrátiť dlhým mostom cez zátoku do St. Petersburgu (kde som strávil minulý týždeň na seminári v tamojšom Poynter Institute). Pomalou jazdou sa šiniem po dlhom moste, potom popri Tropicana Arene (je domovom baseballového klubu Tampa Bay Rays) prichádzam k ešte väčšiemu mostu, ktorým mám prekročiť zátoku opačným smerom. Keďže je pomerne nový, platí sa na ňom “toll”. Presne 1 dolár a 25 centov. Cash. Staršiemu pánovi v búdke hovorím, že mám len kreditku alebo stodolárovú bankovku. Chvíľu sa okúňa, rozmýšľa, čo so mnou spraviť, no keďže za mnou narastá rad áut, pustí ma na most zadarmo.
Vonku je teplo a vlhko. V aute klimatizovane. Pred veľkou diaľnicou som dal prednosť menšej “hradskej”, na ktorej je rýchlosť väčšinou obmedzená na 40-45 míľ (okolo 60 km) za hodinu, pričom musím často zastavovať na semaforoch. Ale to je v poriadku. Chcem sa dívať okolo seba, nemám sa kam ponáhľať. Keď v meste Sarasota vidím odbočku do “downtownu” a na “beach”, odbočujem. Zastavujem sa v gréckej reštaurácii. Je ako z amerického filmu: boxy, v ponuke viacero verzií hamburgerov. Staršia čašníčka predo mňa postaví veľký pohár vody s ľadom. Objednávam si grécky syrový burger. Z reproduktorov znie country, len čo začnem jesť, prichádza čašníčka znovu a pýta sa, či je “everything alright?” Uisťujem ju, že je. Počas jedla prichádzajú a odchádzajú miestni obyvatelia (je sobota poobede) na veľkých autách. Áno, viacerí sú obézni. Ale nie všetci.
Najedený sadám do auta a pokračujem cez downtown (niekoľko vyšších budov) k pláži. Pôvodne som sa chcel len pozrieť na more. Uchváti ma to však natoľko, že sa v kraťasoch hádžem do tyrkysovo modrej vody. Nádhera. Môj plán: okúpem sa, potom si dám v bufete džús a budem sedieť na slnku, prípadne sa prechádzať po pláži kým neuschnem a potom budem pokračovať v ceste. Asi dve minúty po tom, ako vychádzam z vody však z ničoho nič začne liať. Z vnútrozemia prišla tropická búrka. Úplne mokrý stojím ako taký trpák pod prístreškom. Chvíľku uvažujem, že sa prezlečiem do suchého pri aute na parkovisku. Ale to sa nedá (prudko prší a aj ostatní, podobne ako ja, ale v suchom oblečení, práve nasadajú do áut a na verejný striptíz nie som pripravený) a tak vyberám z kufra mikinu, poskladám ju na sedadlo, sadám si na ňu a mokrý pokračujem v ceste.
Naladím si stanicu, ktorej hudobná produkcia sa mi páči (Fugazi, The Smiths, Black Flag, Joy Division, Dylan, Los Lobos,.
BEZ VÁS SA NEPOHNEME
Pridajte sa do komunity predplatiteľov, ktorí pohnú Slovenskom a prečítajte si odomknutú verziu tohto článku.