Hľadanie Kolakoviča

Bolo to logické, a predsa nám musela trochu pomôcť náhoda. Ak chcete nájsť hrob Tomislava Kolakoviča, netreba ísť najskôr do Paríža, kde zomrel, ale do Záhrebu, kde začal verejne pôsobiť. Pochopili sme to, keď nás Grzegorz Górny upozornil na článok, ktorý pre poľský mesačník W Sieci Historia napísal Chorvát Goran Andrijanič. Goran je katolícky novinár, štyridsiatnik, jeho žena je Poľka, a Kolakovičov príbeh na neho pôsobil dostatočne pútavo, aby zaujal aj poľských čitateľov. A vďaka tomu aj nás, najmä keď Goran uviedol v článku niekoľko nových skutočností, o ktorých sa u nás doteraz nevedelo.

Bola polovica augusta, krátko pred 70. výročím Povstania, a my sme sa rozhodli, že skúsime preskúmať, ako to bolo s Kolakovičovým antifašizmom. Či ho do Banskej Bystrice naozaj lákala len príležitosť vycestovať do Ruska, alebo za tým bolo niečo viac. Napríklad jeho názor na Tisov režim.

S Goranom Andrijaničom sa stretávame v malej kaviarni, neďaleko železničnej stanice v centre Záhrebu. Hovorí nám, čo všetko sa mu o Kolakovičovi podarilo zistiť, a navrhuje, že sa určite musíme stretnúť s jezuitským pátrom Vladimirom Horvatom, ktorý sa s Kolakovičom osobne poznal. Keďže jezuitský kláštor je neďaleko, rozhodneme sa tam spoločne hneď vyraziť. V Bazilike Najsvätejšieho Srdca Ježišovho, ktorý je súčasťou kláštorného komplexu, práve prebieha večerná svätá omša. Je bežný pracovný deň, v kostole sú roztrúsené asi tri desiatky veriacich, väčšina pristupuje k prijímaniu. Svätú omšu slúži páter Peter, mladý jezuita, ktorý má za sebou štúdia v Ríme. O Kolakovičovi, okrem toho, že bol jezuita („bol náš“), veľa nevie. Aspoň nás však naviguje na novú adresu pátra Horvata, ktorý sa medzitým z kláštora presťahoval do zariadenia pre starších kňazov a rehoľníkov ďaleko za centrom mesta. Keď Horvata telefonicky požiadame o stretnutie, okamžite súhlasí.

Na druhý deň nás už netrpezlivo očakáva v neveľkom rehoľnom dome, v zeleni utopenej okrajovej časti Záhrebu. Hoci sa pohybuje na vozíku, pôsobí nezvyčajne čulo a na stole má pre nás pripravené všetko, čo o Kolakovičovi v chorvátčine vyšlo. Páter Horvat bol hlavný organizátor konferencie, ktorá sa konala v roku 2006 pri stom výročí narodenia Tomislava Poglajena a ktorá je, dodnes, najlepším zdrojom informácií o živote a diele tohto pozoruhodného muža. Dokazuje to obsiahly zborník, na ktorý je staručký páter obzvlášť hrdý. Ešte dôležitejšia je však iná kniha – zbierka Kolakovičových kázni a esejí z rokov 1937 až 1941, keď pôsobil v Záhrebe pod ochrannými krídlami arcibiskupa Stepinaca a bol redaktorom katolíckeho časopisu Život. V roku 2010 vyšli Poglajenove texty pod názvom Kresťanský personalizmus. Kolakovič je totiž v Chorvátsku známy pod svojím pôvodným menom – Poglajen. Pseudonym, pod ktorým ho poznáme my, prijal až keď mu slovenský diplomat Jozef Cieker, ktorý ho pozval na Slovensko, vystavil falošné doklady na toto meno. K tomu však došlo až na jeseň 1943. Dovtedy toho aktívny tridsiatnik Poglajen stihol hodne. Na prelome tridsiatych a štyridsiatych rokov bol v Záhrebe známy ako razantný kritik nastupujúceho nacizmu z pozícií Katolíckej cirkvi.