Gregory Porter pochádza z LA, no nejaký čas už žije so svojou ruskou manželkou a ich malým synom v Brooklyne. Vydal doteraz tri sólové albumy, za ten posledný z nich - nádherný Liquid Spirit - získal minulý rok Grammy. V Gregoryho piesňach počuť soul, gospel, jazz, blues. Aj preto jeho hudba oslovuje pomerne široké publikum - od jazzmenov až po producentov elektronickej hudby.
Spomínaš si na nejaké obdobie vo svojom živote, kedy si nechcel byť hudobníkom?
Nebolo žiadne obdobie, kedy by som nechcel spievať, ale bol čas, kedy som nevedel, že to bude možné. Až kým som nemal osemnásť, netušil som, že na spievaní môžem postaviť svoju kariéru. Ani potom som si tým nebol istý, ale vedel som, že spievam celkom dobre a možno by sa to mohlo podariť. Keď som bol mladší, všetko bolo ďaleko, vo hviezdach. Ako si založím kapelu, ako budem písať piesne, ako sa mi podarí vystupovať? Všetko sa mi to zdalo veľmi komplikované.
Údajne si bol sľubným hráčom amerického futbalu?
Áno. Futbalu som sa venoval veľa rokov, no na univerzite som si zranil rameno a tak sa moja profesionálna športová kariéra skončila. Moje vážnejšie hudobné začiatky súviseli práve s týmto zranením a s nutnosťou nájsť si v živote niečo nové. No a hudba bola vo mne vždy, tak to zase až také ťažké nebolo.
Aká hudba ťa v tom čase inšpirovala?
To je zaujímavé. Ja som totiž vždy počúval staršiu hudbu. Ako tínedžer som počúval Sama Cooka. Vieš aké to je v tom veku: vypočuješ si jeden album, chytí ťa a potom od toho človeka počúvaš všetko. Po Cookovi som sa dostal k Louisovi Armstrongovi a počúval som len jeho. Potom prišla na rad Sarah Vaughan a tak to išlo ďalej. Počúval som aj hudbu, ktorá bol v tom čase populárna, ale naozaj ma oslovovala hudba staršia: soul, doo-wop a podobné veci. Bol som rád, že počúvam niečo, čo nikto v mojom okolí nepočúval. (Smiech.)
Tvoj prvý album album mal názov Water, tretí, aktuálny album sa volá Liquid Spirit. Máš nejaký zvláštny vzťah k vode a jej spirituálnym alúziám?
Určite. Dúfam, že do konca mojej kariéry nahrám celú suitu skladieb, ktorá sa budú venovať rôznym aspektom vody a jej duchovným metaforám. Veľa z toho pochádza z kázní mojej matky, ktorá bola farárka. Voda ako obraz očisťovania, obnovy, voda, ktorá dáva život. O to mi ide. A nakoniec – skladáme sa hlavne z vody, takže sa nás to bytostne týka. (Smiech.)
Tvoja hudba je presne taká. Je v nej tá tekutosť, vďaka ktorej sa vylieva zo všetkých žánrových krabičiek.
Povedal si to presne. Úplne s tým súhlasím.
Zdá sa, že tie žánrové priehradky prekračuješ prirodzene.
Určite. Nechcem prepisovať pravidlá jazzu. Je to jednoducho môj zvuk, je to výraz môjho hudobného prostredia. Je tam gospel, soul, blues, ktorý mám veľmi rád.
Tvoja hudba sa tak v istom zmysle vracia k tomu, čo robil Nat King Cole, Ella alebo Louis. Teda nie sofistikované kompozície pre zádumčivých intelektuálov, ale piesne s dušou, ktoré oslovujú oveľa širšie publikum.
Som rád, že to hovoríš, lebo presne o to mi ide. Som rád, že môžem spievať pomerne mainstreamovému publiku. V Nemecku, v Británii, v USA. Možno tak jazz získa nových poslucháčov. Moja hudba hudba nie je statickou záležitosťou, ktorá nerastie. Sýtime sa predsa rôznymi hudobnými tradíciami a je výborné, že k nim môžeme niečo pridávať. Living music, o to ide!
Väčšinu piesní si píšeš sám, no hrávaš aj skladby iných autorov. Je tvoj prístup k nim iný?
Nie. Aj v hudbe, ktorú napísal niekto iný sa snažím nájsť seba. Možno to znie narcisisticky, no sú to piesne, ktoré by som bol napísal, keby som bol v podobnom kontexte, v podobnom rozpoložení. Sú to piesne, ktoré ma oslovujú, ktoré cítim, piesne, pri ktorých mám pocit, že som tam bol a zažil som to.
Aký máš postoj k remixom tvojich vlastných piesní?
Pokiaľ v nich zostáva “message” piesne, tak sa z nich teším a obdivujem, čo všetko s tými piesňami dokážu producenti a dídžeji urobiť, ako ich obohatia, alebo naopak zjednodušia. Na internete som napríklad našiel 26 rôznych verzií mojej piesne 1960 What? a boli výborné. Teším sa z toho.
Minulý rok si nahral pesničku Eternal Kansas City s Vanom Morrisonom na jeho albume Duets. Si jeho fanúšik?
Hudba Vana Morrisona bola v mojom živote neustále. Podobne ako hudba Stevieho Wonder je Vanova hudba v samej podstate toho, čo nás všetkých formovalo. Určite si nespomenieš, kedy si Vana počul prvýkrát. Bol tu vždy. No a vidieť ho na svojom koncerte, byť s ním v štúdiu bolo surreálne. Bolo to úžasné!
Hráš veľa koncertov. Čo robíš preto, aby si sa vyhol rutine?
Každé publikum je iné, ide z neho iný pocit, každé prostredie je iné. Vždy sa snažím vnímať energiu v sále. Nesnažím sa zopakovať to, čo bolo včera. Každý večer je to úplne nové. Ale máš pravdu, je to výzva: udržať si sviežosť, byť stále autentický.
Na svojom albume Be Good máš a capella verziu piesne Billie Holiday God Bless The Child. Nedávno bolo 100. výročie jej narodenia. Čo ťa viedlo k nahraniu tejto piesne?
Je to jedna z tých veľký jazzových piesní s obsahom. Nahral som túto pieseň ako pokus dostať sa k Billie bližšie, k jej genialite. Billie je nepochybne jedným zo základov jazzového vokálu a ja som sa chcel k tomu priblížiť. Hovorili mi, že prečo túto pieseň, ktorá bola naspievaná miliónkrát. Napriek tomu som sa k nej chcel priblížiť a stať sa jej súčasťou.
Gregory Porter so svojou kapelou vystúpi 22. apríla v Starej tržnici. Večer otvorí expresívny a výborný Talent Transport. V obidvoch prípadoch ide o jazz, ktorý zďaleka nie je mŕtvy. Máme sa na čo tešiť!
Tento text ste mohli čítať len vďaka našim predplatiteľom. Pridajte sa k nim a predplaťte si .týždeň.