Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

... lebo je nakoksovaná!

.juraj Kušnierik .názory

Skupina Saténové ruky zo začiatku vyzerala ako pomerne tvorivá autoterapia krízy stredného veku. Jej debutový album Bozkávam je však zvukovým dôkazom už predtým tušeného faktu: Saténové ruky sú “vážnou” kapelou.

Juraj Kušnierik

Keith Richards, Mick Jagger a Brian Jones mali 19 rokov, keď založili svoju prvú (a dnes už hádam môžeme povedať, že zároveň aj poslednú) kapelu. John Lydon a.k.a. Johnny Rotten mal 21, keď vyšiel debut Sex Pistols Never Mind The Bollocks, podobne ako Robert Plant, keď takmer o 20 rokov skôr vyšla fenomenálna “Jednotka” Led Zeppelin. Hammel mal 21 a Varga 22, keď vyšli generačné Zvonky, Fero Griglák začal hrávať v skupine Prúdy ako 17-ročný, bubeník Pavol Kozma ešte o rok mladší.

Jednoducho povedané: rockeri debutujú okolo dvadsiatky. Práve vtedy sú najcitlivejší na “duchov doby”, majú ostré, niekedy priam rozšírené, vnímanie spojené s chuťou prekvapiť, šokovať, znepokojiť, očariť, uraziť či preraziť.

Braňo Bezák zvaný Bebe, Marek Babušiak zvaný Kasko, Vlado Janček a Jozef Lipa mali koncom roku 2010 a začiatkom roku 2011, kedy vznikli prvé pesničky Saténových rúk, okolo štyridsiatky, chodili normálne do roboty a aspoň nám, ktorí ich roky poznáme nepripadali ako nejakí životom vrávorajúci páni, ktorí chcú rednúce, či sivejúce vlasy, rastúce bruchá, kaziace sa zuby a prehlbujúce sa vrásky potlačiť nejakým naivným pseudonávratom do puberty.

 

BEZ VÁS SA NEPOHNEME

Pridajte sa do komunity predplatiteľov, ktorí pohnú Slovenskom a prečítajte si odomknutú verziu tohto článku.

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia | Zobraziť
.posledné
.neprehliadnite