Už som sa zariekol, že nebudem písať. Mám na to vek, aj zdravotné dôvody. Budem len pozorovať celú tú politicky smutnú a zložitú scénu, čo na nás na Slovensku padla. Verný svojmu nažitému a /nie vždy/ poctivo zaplatenému. Nesúdiť, veľa nediskutovať, ale tvoriť.
Do 20 rokov ma učili, že my, kresťania, katolíci máme pravdu, ktorá zachráni svet. Aj som tomu veril. Potom ma 40 rokov ohýbali a kŕmili ideológiou, vedeckým svetovým názorom, že pravdu majú v Moskve, oni to vedia, len to treba presadiť, dobre by mi zaplatili. Prežil som to až do dôchodku. Ten mám v úplne inej dobe. Postkomunistickej.
Zápas o slobodu, ktorá je jadrom kresťanského poslania pokračuje. Kresťanská viera tiež nie je monolit. Má veľa vrstiev, skupín, smerov. Len vo veľkej skratke. Jedni strážia jadro, iní výskum. Jedni minulosť, iní budúcnosť. Som rád, mladí redaktori patrili skorej k tomu krídlu, ktoré máme postihnuté, zanedbané. Vedome nás demobilizovali zo sveta. „Ak sa toho tak zanovito držíš, doma, pod paplónom sa môžeš modliť, koľko chceš.“ Nakoniec by im to neprekážalo ani v kostole. Aj tam mali svojich ľudí. Z viery, ktorá je zápasom o víziu nového sveta, o vyššiu kvalitu nášho života, urobili vec kultúry, histórie, múzea. Naša doba nie je liberálna, ani konzervatívna. Je taká, aká je. Ako tohoročné leto. Nakoniec bude taká, čo my, inšpirovaní tou Hlbinou, z nej urobíme.
V našom už veľmi skromnom prínose mi chýba výskum, vízia, porozumenie, jasná reč. Pokora počúvať. Odvaha podstúpiť riziko. Naši odchádzajúci redaktori sa to naučili. Budú mi chýbať. O ich dobrej vôli nepochybujem. Ježiš povedal, že ak niekto položí svoju ruku na pluh, nemá sa obzerať nazad. Je medzi nami veľa ľudí, čo sa zľakli slobody. Neunesú ju. Nemáme skúsenosti. Ani inštruktorov, čo by nás učili o slobode, ku ktorej nás Kristus povolal. On za to zaplatil životom.
Ja, z pravej strany označovaný ako liberál, ostávam verný. Frontový vojak. Neučesaný, bez uniformy.. Aj si za to platím. Ďakujem im za doterajšiu podporu, ale budú mi chýbať.
.týždeň nie je liberálny ani konzervatívny. Je taký, aký je. Slobodný priestor na diskusiu. Fórum, kde sa počúva. S úctou rešpektuje aj iný názor. Jeden z mála časopisov. Vyvážený, hľadajúci spoločnú reč. A pravdu, ktorá je oveľa zložitejšia, než ako bola tá čiernobiela, ako som sa učil vo svojom duchovnom detstve.
Je veľa chorého vo svete. Začínam sa báť, že aj náš svet sa príliš radikalizuje. Strácajú sa nám hodnoty, za ktoré naši ľudia trpeli a sa obetovali aj umierali. Tie uchránime nie len konzervovaním, strážením pokladu. Ale že ich dokážeme uniesť vo svojom každodennom, zmenenom a stále sa meniacom svete. To už nie je vecou zaradenia sa, manifestácie, slov. Skorej odvahou nevzdať sa, ukázať svojim životom, že je to možné.
.týždeň mi bol, a aj ostane slobodným priestorom, ochranou vyváženého stredu, zodpovedného dialógu. Fórum, kde sa navzájom rešpektujeme, počúvame a spoločne hľadáme nové východiská, ktoré nakoniec budú aj iné, ako si to dnes myslíme. Cesta naspäť je nemožná. Ak sa chceme vyhnúť budúcim formám násilia, budeme musieť vedieť počúvať aj iných, pochybovať občas aj o sebe a hlavne spolupracovať.
.týždeň je štadión, pekný trávnik. Ak hovoríte, že to viete, hrajte.
Naša Absolútna budúcnosť, na ktorej nám tak záleží, má už aj nové obrazy, cesty a hovorcov, ktorí o nej dokážu rozprávať novou rečou a nachádzajú ju aj u mnohých čestných ľudí v iných náboženstvách a kultúrach.
.týždňu a Štefanovi Hríbovi želám nových archanjelov vyváženého stredu a nových redaktorov, ktorí nás v tom dialógu budú zastupovať. Chrániť hodnoty a správnu víziu smerovania našej komplikovanej doby.
Váš Anton Srholec
Tento text ste mohli čítať len vďaka našim predplatiteľom. Pridajte sa k nim a predplaťte si .týždeň.