Strelec v tuniskom rezorte Súsa útočil nielen na zahraničných turistov, ale predovšetkým na Tunisko ako také. Hoci muž, ktorý útok začal, vraj na Tunisanov, ktorí v hoteli pracovali, kričal, aby mu ustúpili z cesty, pretože proti nim nič nemá, v skutočnosti zasadil vážnu ranu práve perspektívam svojej vlasti.
Po útoku z Tuniska húfne utekajú turisti, cestovné kancelárie rušia zájazdy. Ešte donedávna to bola destinácia, ktorá lákala priateľskými ľuďmi, znesiteľnými cenami a neodolateľnou krásou prírody. Po hrozných záberoch zo Súsy to už neplatí.
Je to tým hrozivejšie, že Tunisko patrilo po tzv. Arabskej jari k príkladom relatívne úspešného vývoja. Zaradilo sa k najliberálnejším krajinám, ktoré počas roku 2011 zvrhli autoritatívne vlády, ku krajinám s najlepšie fungujúcou demokraciou.
Islamský štát takéto úspešné príbehy nepotrebuje. Jeho zámerom vyhovuje Líbya, kde po zvrhnutí Kaddáfího prepukol chaos, kmeňové konflikty a násilie. Výsledkom je zúfalá nestabilita, ktorou trpí nielen Líbya, ale ktorá umožňuje aj bezprecedentný prúd utečencov do Európy. Islamský štát potrebuje ďalšiu Líbyu.
K tomuto môžu islamistom pomôcť útoky na sektor cestovného ruchu. Tunisko susedí s Líbyou, ktorá sa stala pareniskom terorizmu. A Tunisko má zároveň vďaka svojej atraktivite pre západných turistov mnoho slabých miest, na ktoré môžu islamisti zaútočiť. „Nemyslím, že má Tunisko nepomerne väčší problém s džihádistami, ako má Alžírsko či Maroko,“ vyjadril sa pre BBC Geoff Porter, šéf think-tanku North Africa Risk Consulting. „Lenže v Tunisku je oveľa viac možných cieľov a bezpečnostné sily sú menej efektívne.“
A presne toto je druhá stránka mince. To, že tuniská vláda niečo vážne zanedbáva.
Už osemnásteho marca sa pri útoku v múzeu Bardo ukázalo, aká vážna je hrozba zo strany všetkého schopných radikálov. Tuniská vláda vtedy sľubovala nové bezpečnostné opatrenia. Napokon ich neuskutočnila.
Pritom súvislosti medzi Bardom a Súsou sú jasné. Atentátnik Seifeddine Rezgui, ktorý v Súse zastrelil 38 ľudí, bol podľa všetkého vycvičený v Líbyi približne v rovnakom období, keď tam cvičili dvoch mužov, ktorí v marci zaútočili na návštevníkov múzea Bardo. Uviedol to Rafik Chielli z tuniského ministerstva vnútra pre agentúru AP. Rezgui ilegálne prekročil hranice do Tuniska.
Mazen Cherif, bezpečnostný analytik tuniského Center for Global Security Studies, sa pre tamojšie médiá vyjadril takto: „My v Tunisku sme sa po útoku v Barde stále nepoučili. Súčasnej vláde chýba jasná bezpečnostná stratégia, odmieta sa pozerať do budúcnosti a poučiť sa z minulých chýb. A kým to tak zostane, incidenty ako v Barde či v Súse sa budú diať ďalej.“ Cherif neverí, že vyhlásenia prezidenta Bejiho Caida Essebsiho, ktorý po vraždení v Súse znovu prisľúbil zlepšiť bezpečnosť v celej krajine, sa odrazia v praxi. „Pre vládu sú to len slová... za posledných päť rokov sa usilujeme radiť niekoľkým vládam v bezpečnostných otázkach, ale márne.“
Reforma ozbrojených zložiek po roku 2011 je pomalá a málo účinná. Boj proti terorizmu sa ukazuje nad ich sily. Nový zákon o boji proti terorizmu, ktorý by rozšíril právomoci polície, sa zatiaľ nedostal na odhlasovanie, od roku 2014 ho prerokúvajú parlamentné komisie. Samozrejme, že krajina s autoritárskou minulosťou sa obáva, aby ozbrojeným zložkám neposkytla priveľké právomoci. Aj to je dôvod, prečo reforma ide tak pomaly. No po tom, čo sa teraz stalo v Súse, sa tieto obavy zrejme dostanú do úzadia. Posilniť ozbrojené zložky, a predovšetkým ich zefektívniť, to by sa malo stať prvoradou úlohou tuniskej vlády. Ak pri nej zlyhá, možno už nebude mať šancu zlyhať pri ničom inom, pretože hrozí, že tuniská demokracia jednoducho odíde do dejín.
Tento text ste mohli čítať len vďaka našim predplatiteľom. Pridajte sa k nim a predplaťte si .týždeň.