V týždni, ktorý sa v nedeľu skončí očakávaným gréckym referendom o prijatí či odmietnutí ostatnej ponuky európskych veriteľov, pribúdajú nové argumenty a informácie s prakticky neustriehnuteľnou intenzitou. Aj keď z debaty odstrihneme radikálne názorové konce, zostane súbor názorov na grécku budúcnosť príliš široký na to, aby sa dal zaradiť do zjednodušujúcich „chlievikov" pre a proti. Záchranný program beží a eskaluje príliš dlho na to, aby sa na jeho riešení ustálil jasný konsenzus. O to zaujímavejšie je sledovať jednotlivé názory svetových ekonómov a komentátorov.
Technickú polemiku, ktorá môže v konečnom dôsledku rozhodnúť o výsledku nedeľného plebiscitu, popisuje vo svojej reportáži z Grécka denník Financial Times. „Kto, s výnimkou ľudí z bankového sektora, vie, čo je to predbežná analýza udržateľnosti dlhu a má názor na to, či by mala byť v referende schválená?" pýta sa rečnícky v článku aténsky účtovník. Zložitá lingvistika otázok v referende je prvým výrazným krokom k želanému výsledku jeho iniciátora, premiéra Alexisa Tsiprasa. Ten tak dezorientovaných voličov oveľa jednoduchšie navedie na vlastnú interpretáciu toho, o čom vlastne nedeľné hlasovanie bude. Ako sa však píše v článku o niekoľko riadkov nižšie, takéto zjednodušenie komplikovaného problému na emocionálnu rovinu môže pomôcť aj druhej strane. Koniec koncov, úspešnú taktiku mobilizácie Európou a príslušnosťou k jej západným hodnotám poznáme aj z vlastnej skúsenosti.
Keď však v nedeľu príde rad na hlasovanie, možnosti budú iba dve (ak si odmyslíme neúčasť). Argumentáciu zástancov zotrvania Atén v eurozóne zhŕňa z nadhľadu americký Washington Post. Grécke „áno" by znamenalo udržanie šance na grécku záchranu za rozumnejších podmienok, ako i európskej jednoty. S pridanou hodnotou zvalenia radikálnej Tsiprasovej vlády, o ktorú podľa viacerých názorov ide až v prvom rade. Úplne opačný názor má ekonóm a držiteľ Nobelovej ceny za ekonómiu Joseph Stiglitz. Ten sa v britskom Guardiane rozpísal o želaných dôsledkoch záporného hlasovania. „Povedať nie by prinajmenšom dalo Grécku možnosť vziať svoju budúcnosť do vlastných rúk. Ak by aj nebola taká zlatá, ako jeho minulosť, prinajmenšom by Grékom ponúkla oveľa väčšiu nádej, než im ponúka úplne neprimeraná súčasná tyrania," uzatvára Stiglitz.
Ak sa na niečom svetové hlasy zhodnú, je to fakt, že Grécko bude tak či tak trpieť. Zo stretu dvoch demokratických vôlí vyjde ako lúzer, nech už v nedeľu jeho občania zahlasujú akokoľvek. V čom sa pohľady komentátorov líšia, je miera poučenia, ktoré si z tejto tragédie vezme starý kontinent. Od tých pesimistických, ktoré tvrdia, že v Grécku tieto dni umiera európsky pokus o fukuyamovský „koniec histórie" (FT), cez ten optimistickejší (opäť Guardian), veriaci aspoň v aké-také ponaučenie Európanov, až po pokus o realistický pohľad na vec od českých susedov, viniaci z gréckeho osudu najmä Grékov samotných a „intelektuálne pyšných európskych mandarínov", akým je podľa českého serveru echo24 napríklad aj šéf Európskej komisie Jean-Claude Juncker.
Tento text ste mohli čítať len vďaka našim predplatiteľom. Pridajte sa k nim a predplaťte si .týždeň.