Pri správach o vývoji na gréckom fronte sa najčastejšie spomína to, v ktorý deň má krajina splatnosť akej pôžičky, kto sú jej veritelia, kto s kým rokuje o podmienkach úverov a podobne. Vývoj je taký hektický a dramatický, až sa zdá, že zatieňuje podstatu veci. Stojí za to si povedať, o čom vlastne celá hra medzi Gréckom a veriteľmi je. Pretože rozhodne nejde len o účtovnú bilanciu.
Hoci Grécko nespláca svoje dlhy a fakticky už zbankrotovalo, veriteľom nejde v prvom rade o peniaze, hoci na prvé počutie to znie čudne. Gréckymi veriteľmi sú politicky ovládané inštitúcie (ECB, MMF, eurovaly...), preto bankový sektor neprepadá panika.
.nepovedať nahlas
Ekonómovia hovoria, že také obrovské dlhy normálne splatiť nemôže. Nemôže. Všetci to vedia, aj tí politici, čo o splatení dlhov s Gréckom rokujú. No nahlas to nepovedia.
Na problém s gréckym dlhom už existujú riešenia, ktoré by za istých okolností boli akceptovateľné aj pre lídrov eurozóny.
Napríklad: Splatnosť dlhov sa môže natiahnuť napríklad na sto rokov za minimálne úroky. Grécko je malá časť eurozóny, nebol by to problém, tie peniaze by takej Európskej centrálnej banke nechýbali, vytlačiť si ich môže, koľko chce.Technické riešenie by sa teda našlo.
Problém je inde: je to veľmi neštandardné riešenie. Ak by sa použilo, vznikol by precedens, že sa objavil zázračný liek na dlhy krajín. Ak by to totiž Grécku takto ľahko prešlo, to isté by chceli aj voliči v Taliansku či Španielsku (alebo aj na Slovensku) alebo inde. A v takom množstve sa už dlhy takýmito účtovnými trikmi prekryť nedajú.
Európsky sen už nie je mierou všetkých vecí ani pre Merkelovú.
Preto Angela Merkelová trvá na tom, aby si Grécko prežilo veľa bolestivých reforiem. To sú jej podmienky pre akceptovanie podobných riešení. Aby vlády a voliči videli, že je lepšie radšej sa do gréckej situácie nedostať, ako si potom nechať diktovať liečbu výmenou za ústretovosť voči dlhom.
.prečo si Gréci tak verili
Kľúčová vec, s ktorou Grécko kalkulovalo, je obrovská vôľa európskych politikov udržať projekt spoločnej meny. Je to totiž najambicióznejší európsky projekt, ktorý má dokázať, že starý kontinent je miestom ekonomickej prosperity, súdržnosti a spoločnej budúcnosti.
Odchod krajiny z eurozóny, ktorý je v prípade Grécka na dosah, by tak bol po šesťdesiatich rokoch prvým krokom na starom kontinente, keď sa namiesto integrácie dezintegrovalo. Otvorila by sa tým brána, ktorá mala zostať navždy zamurovaná. Žiadne ďalšie špekulácie o rozpade eurozóny, či dokonca Únie už nebudú po grexite tabu.
Keď po voľbách prevzal rokovania s eurozónou a ostatnými veriteľmi nový premiér Alexis Tsipras, začal veriť, že našiel slabé miesto „eurozónskych" politikov.
Tí sa zatiaľ tvárili tvrdo, no v skutočnosti chceli , aby k dohode došlo. Použili na to mocné zbrane, hlavne Európsku centrálnu banku. Hoci by sa mala správať nezávisle (a grécke banky už teoreteticky mala odpojiť od zdrojov), je súčasťou politického boja. Grécke banky potrebujú spolupracovať s ECB, inak sa krajina ponorí do chaosu.To bol dlho odkaz Grékom. A Talianom, Španielom či Francúzom a celej eurozóne.
.tak si choďte
No teraz sa zdá, že sa niečo zlomilo. Keď sa Tsipras rozhodol, že Merkelovú zavydiera tým, že Grécko môže euro nechcieť, veril, že jej odhodlanie nedopustiť zmenšenie eurozóny je nekonečné. No už to tak nevyzerá. Podmienky, ktoré Grécko v nedeľu dostalo (veľké škrty, megaprivatizácie) sú sotva splniteľné.
Hoci o dohodu sa bude ešte bojovať zdá sa, že paradigma sa zmenila. Európsky sen už nie je mierou všetkých vecí ani pre Merkelovú. Kľúčoví hráči sa zmierili s tým, že integrácia už nemusí byť jediný smer, ktorým sa dá postupovať.
Titulná foto - Giannis Papanikos/AP/SITA
Tento text ste mohli čítať len vďaka našim predplatiteľom. Pridajte sa k nim a predplaťte si .týždeň.