V Budapešti sme boli presne pred mesiacom. V tom čase sa o utečencoch na stanici Keleti písalo iba zriedka. Kde-tu sa objavil facebookový status s fotografiou na zemi ležiacich ľudí. Inak bol stále stredobodom imigrantskej témy plot na maďarsko-srbskej hranici a vytrvalé odmietanie kvót. V porovnaní s dnešnou situáciou úplná idylka. Napriek tomu to však vyzeralo tak, že skôr než o upokojenie situácie ide iba o dočasné opadnutie pozornosti. Minimálne tento pohľad sa nám potvrdil aj v Maďarsku.

S odstupom času si najviac spomínam na dve emócie. Prvou bolo zdesenie z výpovedí ľudí, s ktorými sme sa bavili. Je skutočne obrovský rozdiel v tom, či o akomsi Asadovi čítate v médiách alebo počujete jeho meno z úst človeka, ktorému vyvraždil polovicu rodiny. Je rozdiel pozerať sa na smutné fotografie ľudí ležiacich na studenej podlahe stanice a sledovať nad ránom dezorientované deti, ktoré sa na tej istej dlážke budia vedľa svojich rodičov.

Druhá emócia bola ešte silnejšia. Bol to ten pocit úplne najprimitívnejšej spolupatričnosti, o ktorej sa nedá písať bez klišé.